V reprezentácii debutoval ako 20-ročný na zájazde do Južnej Ameriky v auguste 1956 proti Čile. Po odchode Přády z národného tímu, si našiel trvalé miesto v útočnej pätici hráčov, kde nastupoval po boku Moravčíka, Feureisla, neskôr Kačániho, Dolinského a Scherera. Na svoje konto si pripísal tri štarty na významných podujatiach. Pavol Molnár si po MS 1958 priviezol bronz z ME 1960 vo Francúzsku a striebro zo svetového šampionátu 1962 v Čile.

"Zdolali sme Argentínu 6:1 a to sa len tak nevidí. Báli sme sa agresivity a tvrdosti Nemcov, no zdolať sme sa nenechali. Z ihriska sme odchádzali s remízou 2:2. O postupe zo skupiny rozhodoval až dodatočný zápas v Malmö so Severným írskom. Prehrali sme, no napriek tomu spomínam na šampionát 1958 vo Švédsku rád," hovorí o prvom veľkom turnaji Pavol Molnár.

Druhý šampionát mu vyniesol bronzovú medailu. "Na ME vo Francúzsku sme prehrali v semifinále s Ruskom, ale zdolali v súboji o bronz domáce Francúzsko. Po turnaji pozvali organizátori účastníkov turnaja, v tom čas ich tvorili štyri mužstvá, na záverečný banket. Dodnes si pamätám, ako som si vychutnával pohľad z Eiffelovky."

Svetový šampionát v Čile sledoval len z lavičky náhradníkov. "V tom čase sa nemohlo striedať a konkurencia v tíme bola veľká. Do dejiska odcestovala len osemnástka hráčov, čakalo sa, že zo skupiny postúpi Brazília a Španielsko. A dnes všetci vieme, ako to nakoniec dopadlo," spomína jubilant Molnár.

Tri šampionáty v rade, z nich dve medaily. Čomu vďačí bývalý útočník bratislavského Slovana a Červenej hviezdy za tieto úspechy? "Nebol som ženatý," žartuje po rokoch pri otázke na recept na úspech a ďalej vysvetľuje: "Pozrite sa, vstával som ráno o piatej, od šiestej do štrnástej hodiny som chodil do práce. Narodil sa syn, museli sme splácať jednoizbový byt, nebolo to ľahké. Mal som šťastie, že veľké chvíle kariéry prišli v tom správnom čase."

Neskôr okúsil legionársky chlebíček v ďalekej Austrálii a na sklonku kariéry aj v Rakúsku. "Austrálčania sa pýtali Jožka Čurgalyho, či nemá pre nich šikovného útočníka. Môj kamarát, vtedy 31-ročný Jožko Vengloš pôsobil vtedy v jednom z klubov a tak som sa ocitol v Sydney. Nebol som prvý. Predtým si zahral v Austrálii Tóno Moravčík. Na naše pomery sme zarábali pekné peniažky. Okolo 700 dolárov, čo vtedy predstavovalo asi 15.000 Kčs. U nás sa zarábalo v priemere 2-3 tisíc, no po športovej stránke to bola katastrofa. V tíme pôsobili iba amatéri, na prenikavejší úspech sme nemohli pomýšlať ", spomína na angažmán v FC Prague Sydney Pavol Molnár.

"Futbal som hral do 34 rokov. Potom som musel prestať. Dostal som zápal okostnice, opuchli mi ústa a odvtedy sa to so mnou vlečie. Podstúpil som pätnásť operácií, museli mi vybrať kosť a horné rameno k uchu. Nesťažujem si, s futbalom som zažil krásne časy. Zažil som éru veľkých hráčov. Pelého, Genta, Di Stefána, či Puskása. Práve s Puskásom som raz sedel v jednej z reštaurácií a vedľa videli vlajočky s logami účastníkov šampionátu. V tom sa Puskás postavil, kúpil jednu, napísal zo zadnej strany venovanie a podaroval mi ju. No povedzte, nie je to úžasný zážitok?", hovorí s neskrývanou radosťou dnešný jubilant, 80-ročný Pavol Molnár.

Ako to už býva, veľký hráč - skromný človek. Navyše plný elánu, životného optimizmu a cieľov. Tým najbližším bude Atlanta, kam onedlho vycestuje a tak kto sa nepoponáhľa s gratuláciou, bude musieť čakať až do augustového návratu. Slovenský futbalový zväz a fubalová rodina na Slovensku prajú pevné zdravie, šťastie, veľa splnených snov a prianí. Živió majstre a šťastne sa nám vráťte!

Vizitka - Pavol Molnár

Sumár reprezentačných zápasov: