Všetky tri skupiny v novodobej histórii poznajú v mojom subjektívnom hodnotení doterajši "Everest" slovenského športu z hľadiska významu, o ktorom budem písať ďalej.  

Píše sa rok 2002, deväť rokov po osamostatnení Slovenska sa slovenskí hokejisti dostali do finále veľkého medzinárodného podujatia v Göteborgu. Slovensko hralo o zlato na MS v hokeji! Na rovinu, žiadna iná udalosť po roku 1989 nepriviedla do ulíc toľko ľudí v národnej trikolóre, ako práve sledovanie onoho hokejového finále Slovensko – Rusko. Každé námestie, každá krčma, každá domácnosť vytvárala predpoklad k niečomu veľmi významnému. K niečomu, čo si v čase sledovania športového zápolenia, v čase športovéj nirvány Slovákov, len málokto uvedomoval.  

Čo nasledovalo po finále? Víťazoslávny príchod na letisko M. R. Štefánika v Bratislave, od neho tiahnuca sa súvislá živá reťaz euforických krajanov, ktorí sa so svojimi hrdinami chceli podeliť o hrdosť na vlasť, v ktorej sa narodili. V krajine sa na chvíľu obrazne zastavil čas. Lebo sa nezastavil, len sa vyhradil na národné povedomie vďaka športovcom. Všetky zaprášené vlajky, ktoré sme mali odložené v skriniach, všetky symboly, ktoré nás spajajú s našou krajinou, boli opäť na uliciach. Vďaka športu! S odstupom času tento „slovenský deň" hodnotím ako odpoveď na otázku, aký význám má aj v dnešnej v spoločnosti šport?

Čas plynie, je tu rok 2015. Slovenský národ bol medzičasom ešte niekoľkorát v uliciach vďaka úspechom svojich športovcov. Nie však toľkokrát, ako by si to naša všetkými možnými dejinými, ekonomickými či spoločenskými problémami skúšaná spoločnosť želala. Treba však jednoznačne povedať, že nie šport zabudol na úspechy, ale spoločnosť zabudla na šport. 

Šport totiž nie je len to, čo vnímame cez vlnu úspechu profesionálov, reprezentácií, špičky, šport sa u nás vykonáva každý deň na školách, ihriskách, v telocvičniach. Akoby automaticky sme si osvojili myšlienku, že hokejový úspech, ktorý postavil na nohy národ, sa môže zopakovať aj v ktoromkoľvek inom športe na vrcholných podujatiach a to v čase, kedy naša spoločnosť bojuje s technickým pokrokom. Prečo bojuje? Pretože dnes ľudia trávia najviac svojho voľného času práve s technickými vydobytkami, prestali sa  rozprávať z očí do očí a namiesto toho sa kontaktujú  prostredníctvom technických komunikačných vymožeností. A tak žijeme dobu, v ktorej sme hladní po športovom úspechu, no kulminujúco niekoľko rokov po sebe oslobodzujeme deti z hodín telesnej výchovy a to až do takých rozmerov, že sa dostávame do stavu, keď športujúcich detí býva na ihrisku menej, ako tých, ktoré sa na ne „oslobodene" pozerajú.

Ako toto všetko súvisí s reformou športu? Veľmi úzko! Každý návrh, ktorý bude chcieť odborná pracovná skupina presadiť do aktuálne novosatvoriaceho predpisu, je potrebné odborne a najmä citlivo vopred prerokovať s každým subjektom, ktorého sa reforma dotkne. Regulácia a úprava vzťahov v športe je mimoriadne náročný proces, vyžadujúci množstvo kompromisov a v mnohých prípadoch zásadnych ústupkov, ku ktorým je možné dopracovať sa uvedomelým racionálnym zmýšľaním v uvedomelej pragmatickej spoločnosti. 

Reforma sa pripravuje na dlhší čas, nie na rok - dva. Následujúca otázka znie filozoficky, no zároveň logicky: má reforma športu pre Slovensko znamenať zdravšiu spoločnosť, ktorá bude pridanou hodnotou pre výkon tvorby HDP alebo sa reformou očakáva prílev medailových kovov z vrcholných podujatí cez štátne reprezentácie? 

Pokračovanie po verejných dišputách.

Viac na www.ucps.sk/Verejna_disputa_2015