Napadlo vám po príchode na Myjavu, že si v drese Spartaka zahráte Corgoň ligu?

„Ani vo sne. V roku 2005 hrala bola Myjava v štvrtej lige na chvoste tabuľky a v tom čase som si našiel zamestnanie... Keby mi vtedy niekto povedal, že si zahrám s mužstvom Myjavy najvyššiu súťaž – neveril by som mu.“

V sezóne 1997/98 ste zaznamenali v drese Spartaka Trnava jeden ligový štart.

„Do Trnavy som prišiel v 18-tich v čase, kedy bolo v kádri sedem-osem reprezentantov. Prakticky celá obrana Bališ, Karhan, Tittel, Leitner hrala za národný výber. Bol som v kádri najmladší. Uspel som na testoch, ktorých sa zúčastnilo šesť legionárov a prešiel som iba ja. Do kádra sa nepodarilo preniknúť dokonca ani vlastným odchovancom z dorastu, mládežníckym reprezentantom. Už samotnú účasť v kádri som považoval za splnený sen a úspech.“

Prečo ste sa v tom období nepresadili v Spartaku výraznejšie?

„Začal som študovať na vysokej škole a nemal ma kto usmerniť. Pridával som si na tréningoch v snahe vyrovnať sa ostatným. Preťažil som sa. Prvý rok som mal veľa zranení, zápalov, výronov. Moje telo neunieslo záťaž a odpovedalo drobnými zraneniami. Nemal som nikoho kto by mi povedal – toto vypusti, sústreď sa na to či ono... Bol som taký samorost, ako mladému človeku mi chýbal nadhľad.“

Keď príde futbalista z prvej ligy do štvrtej, má 26 rokov a nájde si zamestnanie, začína sa to podobať na pokojné dohrávanie futbalovej kariéry.

„Založil som si rodinu, ktorú bolo treba živiť a futbalom to nebolo možné. Keď je mladý človek sám, prípadne žije u rodičov, tak mu pár peňazí z futbalu na oblečenie a bežný život postačia. Ja som sa stal hlavou rodiny a to už premýšľa človek inak. Našiel som si na Myjave zamestnanie a páni funkcionári na čele s pánom Pavlom Halabrínom ma oslovili s ponukou pomôcť mužstvu, ktoré sa ocitlo na spodných priečkach štvrtoligovej tabuľky. Ponuku som prijal.“

Je pozoruhodné, že na začiatku „myjavskej“ cesty, ktorá vás doviedla až do najvyššej súťaže, ste si zariadili život ako futbalista amatér.

„Začínal som ako predajca, postupom času som sa vypracoval na obchodného riaditeľa, neskôr člena spoločnosti ktorá zamestnávala dvesto ľudí. S tým súviselo veľa cestovania v mnohých krajinách. Staral som sa o rodinku, narodili sa nám dve deti a futbal bol pre mňa skôr radosťou, rozptýlením. Funkcionári posťahovali z nižších súťaží v Nemecku a v Rakúsku rodákov z Myjavy do kádra a futbal bol mojim svetom, kde som sa stretával s partiou kamarátov, s ktorými som vyrastal. Vytvorili sme skvelú partiu a pre mňa bol futbal najmä odreagovaním od každodenných povinností v zamestnaní.“

Čo vaša tréningová morálka?

„Poviem pravdu, posledných sedem rokov mi práca neumožňovala pravidelne trénovať. Boli mesiace ako apríl, alebo september, kedy som bol na služobných cestách a sotva som absolvoval jeden tréning týždenne a cez víkend zápas. O to viac som pritvrdil v životospráve. Ak som chcel udržať krok, iná cesta nebola.“

Ako ste vnímali situáciu zhruba pred rokom, kedy Myjava suverénne viedla druholigovú tabuľku a ozývali sa hlasy, že v najvyššej súťaži nemá šancu prežiť?

„Vo chvíli kedy sme mali istý postup, prišiel čas riešiť  - čo s tým. Viac ako polovica mužstva mala zamestnanie. Vedenie v tom čase neuvažovalo o tom, že by sa celý mančaft sprofesionalizoval. Riešili sme či bude vôbec možné skĺbiť povinnosti hráča v najvyššej súťaži s povinnosťami v zamestnaní. Pre väčšinu z nás pracujúcich, to boli ťažké rozhodnutia ako sa so situáciou vysporiadať. Vedenie nás držalo do poslednej chvíle v napätí či budeme hrať Corgoň ligu. Skôr som osobne čakal, že sa tak nestane. Nebolo jednoduché nájsť zdroje na prestavbu štadióna. Potom veci nabrali rýchle tempo. Prebudovanie štadióna, kádra.“

Pre mnohých bola na začiatku ročníka Myjava adept číslo jeden na zostup. Verili ste, že po 15. kolách budú v tabuľke pod Myjavou štyri mužstvá?

„Nevedel som ohodnotiť silu nášho mužstva. Naše skúsenosti s mužstvami Corgoň ligy boli iba z pohárovej súťaže, ktorá je špecifická, navyše tam odohráte jedno-dve kolá... Na začiatku sa ťažko odhadovali šance. Nevedeli sme na čom sme. Po prvých kolách sme sa trošku oťukali a hoci sme nezískavali body, výkony neboli zlé. Uvedomili sme si, že ak každý z nás trošku pridá a dá toho ešte o niečo viac na tréningoch, výsledky prídu. A v siedmom kole prišlo prvé víťazstvo.“

Naposledy ste v Nitre zvíťazili 2:0. Mužstvo pôsobilo futbalovo, kompaktne. Vedeli ste čo chcete a dosiahli ste to.

„Určite máme rezervy. Ešte stále tam bolo veľa situácií, ktoré sa dali riešiť futbalovejšie. Na druhej strane ma neprekvapuje, ak Myjava v Corgoň lige odohrá zápas, kedy aj herne dominuje. Nepovažujem naše mužstvo za neskúsené. Je to otázka pohľadu. Na ihrisku boli Peter Kuračka, Peter Majerník... Dobrým príkladom je náš brankár Peter Solnička. Má tridsať rokov, poctivých dvanásť – trinásť sezón ma odchytaných každé kolo v seniorskom futbale. To robí okolo štyristo odchytaných zápasov a v lige ich má na konte okolo tucta. Na druhej strane mladí brankári, ktorí sú dva-tri roky v kádroch mužstiev z najvyššej súťaže, majú aké-také meno, ale väčšinou sedávali na lavičke a spolu odchytali v seniorskom futbale za ten čas desať ostrých zápasov. Kto je vlastne z nich skúsenejší? Je to ako porovnanie čerstvého vysokoškolského absolventa bez praxe s obyčajným predajcom s desaťročnou praxou....“ My Myjavčania nemáme nazbierané ligové štarty, ale odohratých veľa sezón v nižších súťažiach.“

Hovorí z vás múdrosť a skúsenosť. Práve dnes oslavujete 33. narodeniny – Kristove roky. Vek, ktorý býva prelomovým z pohľadu zrelosti muža. V čom je iný Černáček v porovnaní s Černáčkom spred dajme tomu desať rokov?

„Cítim sa skúsenejší, vidím veci inak ako vtedy. Až sa mi chce povzdychnúť v duchu životnej pravdy – keby tak mal vtedy človek ten rozum, ktorý má teraz... Som vnútorne šťastný. Za posledných sedem rokov som bral futbal ako relax, zabávam sa s partiou ľudí ktorých mám rád, naučil som sa vychutnať si futbal ako zábavu. A uvedomiť si vyššie pravdy - akými sú zdravie detí, spokojnosť rodiny. Ono sa vesmír nezblázni, ak sa nepodarí nejaká tá prihrávka na futbale.“

Vnímate zajtrajší zápas so Slovanom ako darček k narodeninám?

„Áno. Opäť bude plný štadión a skvelá kulisa ako v zápase s Trnavou. A ak by sa podarilo po dobrom výkone získať aj bod, ešte lepšie tri, prípadne gól, tak by to bol určite ten najkrajší darček.“

S kým si najlepšie rozumiete na futbalovo na ihrisku a mimo neho?

„Najbližšie mám k Pavlovi Kosíkovi, s ktorým sa poznám od detstva. Chodili sme spolu na základnú školu, na gymnázium a doteraz sa navštevujú naše rodiny. Strávil som s ním celý školský a futbalový život.“

Na čo spomínate v doterajšej kariére najradšej?

„Na zápasy Slovenského pohára v ktorých Myjava vyraďovala Corgoň ligistov, zápas proti Spartaku Trnava pred vypredaným hľadiskom na Myjave, môj prvý ligový gól v Senici a ďalšie dva góly do siete doma proti Košiciam.“

Aké sú vaše priania do ďalších dní v osobnom živote a v kariére futbalistu?

„V osobnom živote si prajem po istých zdravotných problémoch syna jeho zdravie, a nakoniec zdravie celej rodiny. To je pre mňa to najdôležitejšie. Vo futbale som od 1. septembra opäť hráč, ktorý sa živí výlučne futbalom. Mám 33 rokov, netreba hovoriť o prestupoch. Chcem si užiť futbal a povýšiť ho na životný štýl.“