Včerajší zápas proti AS Trenčín bol vašim 400. v kariére. Ako ste si užili zápas? Stihli ste si uvedomiť výnimočný moment kariéry?

“Médiá písali o tejto téme ešte pred začiatkom jarnej časti. Poznal som zloženie základnej zostavy a vedel som, že prišiel deň, kedy to padne. Nie som si istý, či bol na ihrisku správny čas niečo si užívať. Hrali sme na ťažkom teréne proti ťažkému súperovi. Oslavoval som teda tvrdou robotou. Ak by sme dali gól, jubilejný zápas mohol byť slávnostnejší, ale súper hral dobre, som spokojný aj s remízou.“

Hovoríme o zápase s poradovým číslom 400. Spomeniete si však na ten úplne prvý?

“Áno, bol to pre mňa jedinečný zážitok. Hrali sme v Trnave a vyhrali 2:0.“

Keby vám vtedy niekto povedal, že príde ďalších 399, uverili by ste?

“V ten deň som mal hlavu niekde úplne inde. Na štadióne v Trnave vládla futbalová kulisa, bol som v eufórii, lomcoval mnou adrenalín, navyše sme si odvážali víťazstvo. Žil som prítomnou chvíľou, nič som neplánoval, prial som si len nastúpiť aj v ďalšom zápase. 400 zápasov považujem za taký malý zázrak. Nehovorím, že je to niečo veľké, čo zmení svet. Skôr také malé futbalové ocenenie.“

Čo všetko sa dá zapamätať pri takom množstve zápasov? Na čo najradšej spomínate?

“Tak to ste trafili. Dobre si pamätám na prvý zápas, ale čo sa týka archívov a štatistík, som lajdák. Ak by sa neobjavila v médiách informácia o tom, že sa stávam rekordérom v počte zápasov, nevedel by som to. Nemám svoju kariéru v malíčku. Rád spomínam na Trnavu, kde je pre slovenského hráča radosť hrať. Trnava má neopakovateľnú, jedinečnú atmosféru a z pôsobenia v Spartaku mi zostali krásne futbalové spomienky. Samozrejme, utkveli mi v pamäti aj nevydarené zápasy, červené karty a chvíle, kedy sa mi nedarilo. Patria k futbalu.“

Čakal som, že spomeniete góly. Nedali ste ich veľa, ale nespomenuli ste ani jeden.

“Hral som celú kariéru na pozícii obrancu, aj keď priznávam, že niektorí sa dokážu strelecky presadiť aj z tohto postu. Nebolo ich veľa, pamätám si všetky. V Banskej Bystrici to bola penalta, priamy kop... Najemotívnejšie som prežíval jediný gól z čias kedy som hral v Trnave. Kopal som priamy kop v nadstavenom čase proti Dubnici a lopta skončila v sieti. Vyhrali sme. Rozhodujúci gól v posledných sekundách zápasu – to sa nedá zabudnúť.“

Niečo vám futbal dal, niečo vzal. Čoho bolo viac?

“Futbal mi dal zážitky, priateľov, vzťahy na celý život. To, čo zocelí ihrisko, je niečo iné ako „krčmové“ kamarátstva. Sú to priateľstvá preverené časom, priateľstvá ktoré obstáli v neľahkých životných situáciách. Vďaka futbalu som cestoval do krajín, kam sa bežne človek nedostane, takže toho pozitívneho je nepomerne viac. Mínusy sa spájajú s rodinou. Tá by o tom mohla povedať viac. Dovolenky, čas, kedy majú ľudia zvyčajne voľno, som kvôli futbalu nemohol tráviť s rodinou. Vďaka pochopeniu blízkych sa stal futbal súčasťou aj ich osobného života a dokázali s tým existovať.“

Na ihrisku ste pôsobili vždy odhodlane, nekompromisne, niekedy impulzívne. V Dukle pôsobíte tiež ako športový riaditeľ klubu. Môžeme očakávať rovnaký temperament aj na diplomatickom poli?

“Verím, že to nikdy nebude tak hektické a vypäté ako na ihrisku. Aj keď viem, že čo mi vadí na ihrisku, mi bude vadiť aj mimo neho. A ak k tomu príde, moja osobnosť sa zrejme prejaví. Som zásadový človek. Na druhej strane, viem zachovať tiež nadhľad a verím, že ak bude treba, nájdem v sebe potrebný pokoj.“

Dá sa vôbec zladiť funkcia športového riaditeľ a hráča zároveň v najvyššej súťaži?

“Obe funkcie zatiaľ stíham, zvládam. Každá si však vyžaduje svoje a voľného času je ešte menej ako predtým. V mojom veku je dôležité kvalitne trénovať, takže si nemôžem dovoliť nič zanedbať a aj regenerácia po zápasoch, aký sme odohrali včera trvá dlhšie. S pomocou a pochopením ľudí v klube sa mi zatiaľ darí zvládať obe pozície.“

Vo vrcholovom futbale ste 18 rokov. 400 zápasov prinesie nejednu modrinu. Ako sa cítite zdravotne? Čo na to hovorí vaše telo?

“Paradoxne najvážnejšie zranenia a polročné výpadky som mal v období medzi 25 – 39 rokov. Počas pôsobenia v Trnave som absolvoval operáciu kolena a neskôr členka. Po tridsiatke ma obchádzali ťažké zranenia, nemal som dlhodobý výpadok kvôli zraneniam.“

Čisto hypoteticky - keby ste stáli opäť na začiatku futbalovej kariéry, išli by ste do toho opäť?

“Už v detstve som bol rodičmi vedený k športu. Tenis, futbal, lyžovanie... bol som vedený k športovej všestrannosti. Samozrejme, keď je človek mladý, môžu jeho rozhodnutie venovať sa profesionálne športu ovplyvniť faktory ako zdravie, choroby. Najmä v období, kedy sa človek rozhoduje o tom, či šport bude jeho chlebíkom sa môže stať, že zasiahne vyššia moc. Sám za seba môžem povedať, že nič neľutujem. Celý život športujem, som spokojný s tým, ako som sa rozhodol a čo som v živote dosiahol. Samozrejme, mohol som dosiahnuť viac. Nikdy som nezískal titul, hoci v Trnave boli sezóny, kedy to nebol nereálny cieľ. Trošku to zamrzí. Ale ak by som bol na začiatku, rozhodol by som sa opäť pre šport.“

Opäť ste spomenuli pôsobenie v Trnave. S futbalom ste začali v Banskej Bystrici a v Dukle pôsobíte aj teraz. Je vaše futbalové srdiečko rozdelené na polovicu?

“Presne pol na pol. Trnava a Banská Bystrica sú jediné kluby, v ktorých som hral a aj obdobie strávené v nich je zhruba v rovnakom pomere. Je teda logické, že sú pre mňa srdcovou záležitosťou.“

Nikdy neprišla šanca zahrať si v zahraničí?

“Bola tu taká možnosť. Počas pôsobenia v Trnave som mal ponuky z Česka, ale slušne som odmietol. V Trnave som sa cítil veľmi dobre a vždy tam bola istá šanca, že získame vytúžený titul. Napriek tomu, že sa tak nestalo, neľutujem.“

Méta 400 zápasov je zdolaná. Prebehla v šatni oslava?

“Skôr gratulácie od spoluhráčov a od vedenia klubu. Liga beží zápasmi v rýchlom slede, takže na veľké oslavy nie je dostatočný priestor. Nakoniec, ani nie je dôvod na veľkolepé oslavy, možno len niekam si na chvíľu sadnúť s priateľmi.“