V tomto roku sme si pripomenuli 50. výročie zisku striebra na turnaji olympijských hier 1964 v Tokiu. Po Antonovi Urbanovi, Vladimírovi Weissovi, Vojtechovi Masnom a Ľudovítovi Cvetlerovi prinášame rozhovor s piatym v poradí, brankárom Antonom Švajlenom. Na predvianočné stretnutie internacionálov meral najdlhšiu cestu, do Bratislavy pricestoval z Košíc. Ako býva zvykom, s redaktorom RTVS Martinom Šeďom sme využili príležitosť na rozhovor s košickou brankárskou legendou.

Narodili ste sa v Solčanoch, ale vaša futbalová kariéra je spojená s futbalom v Košiciach, kde žijete dodnes. Ako sa stalo, že osud vás zavial do východoslovenskej metropoly?

"Počas pôsobenia na strednom Slovensku som chytal za Duklu Brezno, kde som sa zoznámil s mojou manželkou. Mal som dilemu, či ísť na západ alebo východ Slovenska. Po veľkých úvahách som zvolil druhú možnosť s tým, že keď sa ukáže že to bol chybný krok, vrátim sa domov na západ. Nakoniec je z toho pekných 55 rokov na východ Slovenska. Samozrejme, ťahá ma to aj domov do Solčian. Minimálne raz za rok sa tam vraciam, navštívim hroby svojich rodičov a vždy, keď príde pozvánka od miestneho futbalového klubu pri príležitosti okrúhlych výročí. Do rodnej dedinky sa rád vraciam."

V drese VSS Košice ste odohrali v rokoch 1959 - 1975 spolu 336 zápasov. Dokonca ste ťahali sériu 214 duelov bez prerušenia. Vyhýbali sa vám zranenia?

"Áno a aj keď drobné zranenia prišli, nebolo to tak vážne aby som sa nemohol postaviť medzi žrde. Vždy sme to zamaskovali alebo ma tréneri, funkcionári a hráči prehovárali, aby som to skúsil. Hovorili, že už len moja prítomnosť na ihrisku im dodá sebavedomie. V 38 rokoch som opustil mužstvo a po dvoch rokoch, bohužiaľ, vypadli VSS z ligy. Nechcem tým povedať, že to bolo len preto, že ja som skončil, ale niečo na tom asi bude. Českí novinári a fanúšikovia hovorili, keď Švajlen odíde z mužstva, za cvhíľu vypadnú. Aj tak bolo. Bol som z toho veľmi smutný."

Vaše meno figuruje aj v kolónke strelcov. Z pozície brankára ste zaznamenali 11 ligových gólov a dva dokonca v pohári UEFA. Ako ste sa dostali k pokutovým kopom?

"Keď som vyrastal na dedine, neraz som opustil bránu a hral v poli. Zápasy sme končili súťažou v pokutových kopoch a tiež som si rád kopol penaltu. Raz sme hrali pohárový zápas proti bratislavskému Slovanu, v deň krstu syna Ľuboša. Zápas skončil nerozhodne 1:1 a nasledoval penaltový rozstrel. V tých časoch kopal všetky penalty len jeden hráč. Prišiel za mnou tréner Jačiansky a hovorí - "pozri, nikto z hráčov tu na to nie je, musíš ísť chytať, ale aj kopať." Chvíľu som váhal a potom som si povedal, skúsim to. Nebolo mi všetko jedno, proti mne stál sám Vilo Schrojf. Mal výhodu, vždy si po odchytanej penalte medzi žrďami oddýchol. Prekonal som ho štyrikrát, piatu nebolo treba kopať, dve penalty som Molnárovi chytil a postúpili sme. Odvtedy keď prišla penalta, štadión a spoluhráči ma na ňu posielali."

Premenili ste všetky?

"Z dvanástich pokusov som jednu nepremenil. Dvanástu v poradí mi chytil Ivo Viktor. Na Juliske som ho z bieleho bodu prekonal dvakrát, no v Košiciach mi penaltu vyrazil. Mrzelo ma to. Mal som ho prečítaného, ale trošku som sa pošmykol a nedal som."

A bol zápas, v ktorom ste sa na penaltu necítili?

"Bolo to v v zápase európskych pohárových súťaží proti Moskve. Trénerom bol Jožko Vengloš, posielali ma aj hráči, no poviem pravdu, nemal som najlepšiu formu. Zobral si loptu spoluhráč Štafura a čo sa nestalo - nedal. Potom som niesol ťarchu, že som mohol rozhodnúť, pretože v Moskve sme v dovete prehrali 2:0 po domácej výhre 2:1. Mohlo sa ešte predlžovať."

Najslávnejšou kapitolou vašej futbalovej kariéry je účasť na OH 1964 v Tokiu. Odchytali ste jeden zápas proti Brazílii, v ktorom ste udržali čisté konto. Jednotkou bol však Schmucker.

"Mali sme skvelého trénera Vytlačila a ten staval výlučne na hráčoch, ktorí jeden druhého podporovali. Franto Schmucker mal väčšiu dôveru spoluhráčov vtedajšieho kádra. Netvrdím, že ja som ju nemal, ale predsa len, odchytal toho s mužstvom viac. Bol to skvelý brankár. Škoda, že v tom čase jedenástka, ktorá vybehla na zápas, musela stretnutie bez striedania aj dohrať. Možno za stavu 3:0, 4:0 v niektorých zápasoch by sme sa mohli vymeniť. Vtedy to nebolo možné."

Cítili ste dôveru trénera Vytlačila?

"Pred finále mi tréner povedal, "Tóno priprav sa, pôjdeš do brány. Nechcem urobiť chybu ako vo finále MS 1962, keď som postavil brankára, ktorý odchytal celý turnaj" (pozn. reč bola o Schrojfovi). Bol som oddýchunutejší a mal som ísť do brány. Takto nás aj pripravoval. Nakoniec prišlo k diskusii o tom, ako kto vplýva na hráčov a že nie je potrebné niečo meniť. Ráno, v deň finále, mi oznámil, že do brány ide Schmucker. Bral som to, obaja sme boli vyrovnaní brankári, obaja sme boli rovnako dobre pripravení."

Ako si spomínate na deul v ktorom ste na turnaji nastúpili?

"Bol to tretí zápas v skupine, víťazstvom proti Brazílii sme vybojovali postup zo skupiny z prvého miesta. Nedostal som gól, o to viac ma to víťazstvo teší. Proti tímu Brazílie, nech už by to boli juniori alebo béčko sa niečo také počíta. Nakoniec, mnohí z nich sa neskôr objavovali aj v brazílskom Á-čku. Dodnes na to rád spomínam."

Vy ste tých zápasov s čistým kontom vychytali podstatne viac. Štatistici ich narátali 125.

"Každý zápas, v ktorom som neinkasoval ma teší. Viete, keby som chytal za obranou akou disponoval napríklad Slovan Bratislava, asi by tých zápasov bolo ešte o niečo viac. V Košiciach boli diely, kedy som musel čeliť oveľa vyššiemu počtu striel na bránu. O to viac som si nuly na konte cenil."

Po skončení kariéry ste boli vo funkcii predsedu košického olympijského výberu. 

"Oslovil ma vtedajší československý olympijský výbor pri zakladaní československého klubu olympionikov. Išlo o športovcov s umiestnením do tretieho miesta v kolektívnych športoch a do šiesteho v individuálnych. Mal som ambície dokázať niečo aj na funkcionárskom olympijskom poli. Olympionizmus nosím v srdci, sám som zažil atmosféru olympijských hier a každý, kto to prežil, vie o čom hovorím. Neskôr som spolu s pani Mračnovou založil 18 z existujúcich 21 slovenských olympijských klubov. Obaja sme čestní členovia SOV."

Brankárske gény zdedil aj váš syn, stal sa z neho skvelý hádzanársky brankár. Nechali ste Ľuboša kráčať vlastnou cestou?

"Najskôr som si prial, aby bol z neho futbalový brankár. Postavil sa však medzi žrde v v školských okresných kolách v hádzanej a čakal som, ako sa situácia bude vyvíjať ďalej. Raz sa vrátil zo školy a hovorí, "otec, pán učiteľ ma postavil do brány a celkom dobre mi to ide". Hovorím si, chválabohu, na aký šport sa dáš, budem ťa v ňom podporovať. Dal sa na hádzanú, dosiahol skvelé výsledky. Reprezentoval v 170 zápasoch ČSSR, bol na dvoch olympiádach, na dvoch svetových šampionátoch. Vybral si správne."

Radili ste mu napriek tomu, že brankársky kumšt v hádzanej má v porovnaním s futbalovým odlišnosti?

"Diskutovali sme, vymieňali sme si názory. O reakcii, o zakladaní útokov, vykrývaní uhlov bráne. Mal isté nedostatky ako každý, kto sa niečomu venuje. Vypracoval sa poctivým tréningom na oporu tímov, v ktorých štartoval. V Košiciach, v ČH Bratislava, vo Veszpréme aj vo švajčiarskom Zürichu. Ešte v minulom roku bol vo funkcii trénera brankárov švajčiarskej hádzanárskej federácie."

Keď už sme pri hádzanej, povedzte slovko aj o vnukovi, ten je úspešným hádzanárom v poli.

"Ľubošov syn je 70-násobným hádzanárskym reprezentantom Švajčiarska , hráva na pozícii spojky. Má slovenské aj švajčiarske občianstvo, kariéru začal v cudzine a ak by chcel zmeniť reprezentujúcu krajinu, musel by stáť tri roky. Má 24, ušli by mu najlepšie hráčske roky. Som rád, že celá naša rodina športuje a reprezentuje. Aj keď hrá za Švajčiarsko, vždy hovorím, že je to Slovák. Som hrdý na syna i vnuka. Sme hrdí Slováci. Ja som zo západného Slovenska, manželka je stredoslovenka a deti sú východniari."