Vďaka vernosti ku klubovým farbám Slovana, predtým ŠK Bratislava, sa stal príkladom pre mnohé generácie hráčov. Belasý dres obliekal s výnimkou dvojročnej vojenskej služby takmer dve desaťročia (1948-1954, 1956-1968). Pravý obranca a džentlmen futbalových ihrísk odišiel z Tehelného poľa v roku 1968, víťazstva v PVP o rok neskôr sa teda nedočkal. Rodák z Kysaku sa zapísal do histórie zlatým písmom ako kapitán tímu Rudolfa Vytlačila na Olympijských hrách 1964 v Tokiu, kde mužstvo priviedol k strieborným medailám. Na turnaji odohral všetkých šesť stretnutí a bol to on, kto pri záverečnom ceremoniáli ako jediný stál na stupni víťazov. 

S akým cieľom ste odchádzali na olympijské hry? Trúfali ste si na finálovú účasť?

"Neboli sme si istí tým, čo nás čaká a nedá sa hovoriť ani o veľkom sebavedomí. Ani vo sne nikomu z nás nenapadlo, že by sme mohli byť úspešní. Počas slávnostného otvorenia OH boli všetci účastníci na olympijskom štadióne a ja som si sám pre seba nohou pošúchal trávnik. Zápasy skupín sa totiž hrali v iných častiach Tokia, na hlavnom sa hral iba finálový zápas. Skúsil som si teda pohladkať tú trávičku, napokon sme sa na hlavný štadión mohli vrátiť a zahrať na ňom si práve my."

V skupine ste zdolali vysoko Kórejskú republiku a Spojené arabské emiráty. Autorom jedného z gólov ste boli práve vy.

"Ani si neviem vybaviť situáciu z ktorej padol. Spomínam si na vypredané štadióny už počas skupinových zápasov v okolí mesta a veľké sympatie Japoncov k nám. Na športoviskách bolo cítiť olympijského ducha, zmocňovali sa ma krásne pocity. Iné ako počas bežných futbalových zápolení."

V treťom dueli ste získali skalp Brazílie. Tá skončila napokon v skupine až na treťom, nepostupovom mieste.

"Brazília je Brazília... Vtedy krajina aktuálnych majstrov sveta, ktorá nikdy nestála na jedenástich futbalistoch A-tímu. Vždy mala tisíce, desaťtisíce vynikajúcich hráčov. Pre nás bol tento zápas výnimočný. Je to taký „tichý“ úspech poraziť Brazíliu v oficiálnom zápase na olympijských hrách."

Trénerom mužstva bol Rudolf Vytlačil. Muž, ktorý doviedol Československo k striebru na MS 1962 v Čile.“

"Bol to charizmatický tréner, mimoriadna osobnosť. V roku 1954 bol mojím trénerom v Krídlach vlasti Olomouc. Pamätám si, ako sme deň po mojom narukovaní hrali prípravný zápas práve proti Slovanu. Vystúpil som z autobusu, ubytovali ma v päťdesiaposteľovej izbe, obliekli ráno do uniformy a odviedli k pánovi Vytlačilovi. Spýtal sa ma, či môžem popoludní nastúpiť. Odpovedal som - samozrejme, môžem pán tréner. Zdolali sme Slovan 4:1. Mám pocit, že už desať rokov pred OH v Tokiu som ho počas vojenčiny niečím oslovil. Bol to dobrý človek s obrovským rozhľadom o futbale a kvalite hráčov. Rozumel ich mentalite a vedel vedomosti skĺbiť. Podľa toho si vyberal správnych hráčov a dosahoval úspechy."

Kapitánska páska na turnaji je zrejme logickým vyústením desaťročného vzťahu medzi vami a trénerom Vytlačilom.

"Asi áno. Pred jedným z tréningov počas vojenčiny som sa mu pozrel na kolená. Videl som veľké jazvy po operáciách meniskov. Predomnou sa v tej chvíli zjavil veľký hrdina. Viete, vtedy meniskus znamenal koniec kariéry a on s nimi bojoval ako sa dalo pre futbal. Ozval sa vo mne k tomuto mužovi pocit pokory a úcty."

Mali ste ako kapitán na olympiáde posledné slovo k hráčom pred odchodom na ihrisko? Hecovali ste hráčov tak ak to poznáme zo súčasnosti?

"Nemal som prvé, ani posledné slovo. Nedá sa však povedať, že by som nemal možnosť k hráčom prehovoriť. Kabína sa burcuje navzájom a tiež tréner, ktorý musí rozoznať, čo v ktorej chvíli treba riešiť. Zjednotiť telo aj ducha. A potom sa môže napríklad stať, že slovenská futbalová reprezentácia zdolá Španielsko. Motív je alfou a omegou, všetko ostatné je nástroj. Ak nie sú hráči motivovaní, ich myseľ voľne poletuje vo vesmíre."

V sedemnásťčlennom kádri figurovalo až deväť Slovákov. Aká ste boli partia?

"Nedelili sme sa na Čechov a Slovákov. Takto sme to vôbec nevnímali. Mráz hral za Spartu, Brumovský sa narodil na Slovensku. Boli sme mladí chlapci bez akýchkoľvek drobných problémov, nadšení pre futbal."

Dnes úspech na olympiáde prináša pre športovcov aj komerčný úspech. Ako to bolo pred 50 rokmi?

"Po návrate z Tokia pozval mužstvo na návštevu prezident republiky, dostali sme vyznamenanie ČSM, dostali sme vyznamenanie od futbalového zväzu a po istom čase prišiel list z ČSTV a v ňom stálo: „Vážený soudruhu, přijměte gratulaci k dosaženým výsledkum. Jestli máte zájem ponechat si olympijský oblek, přiloženou složenkou zaplaťte částku 1.000 Kčs“. Tak som to zaplatil a tie nohavice a sako som nosil ešte niekoľko rokov. Nikomu z nás nenapadlo – čo za to."

V tíme vás bolo sedemnásť, ale medaile zavesili na krk iba finálovej jedenástke.

"Čo na to povedať? Veľká škoda. V iných kolektívnych športoch boli na tom športovci ešte horšie. Mám pocit, že strieborní volejbalisti dostali ako tím jednu jedinú medailu. Ešte raz, škoda. Ich deti, vnuci, pravnuci nemajú neskôr v rukách spomienku na pradedka. Všetko sa vyvíja, dnes už športovci tento problém riešiť nemusia.“

Ako kapitán mužstva ste preberali olympijskú medailu na klasických stupňoch víťazov. Aký je to pocit?

"Slovami ťažko možno niečo také opísať. Maďar Orban bol zlatý, Nemec Urbancsik bronzový, Slovák Urban bol strieborný. Všetci traja sme stáli na stupni víťazov. Aj takéto perličky život prináša. Na štadióne bola sedemdesiattisícová návšteva. To je až omamujúce. Človek ani nevie, kým je v takej chvíli. Bolo to krásne, nádherné."

V tej chvíli, krátko po finále, vás nemrzelo, že od olympijského triumfu vás delil posledný krok?

"Nie, vôbec. Byť strieborní na olympijských hrách nie je prehra. Ako by som mohol vyčítať napríklad Jožkovi Vojtovi, že sa rozhodol poslať malú domov a padol z toho vlastný gól? Ako by som mohol v tej posvätnej chvíli na niečo také pomyslieť? Jedna slovenská riekanka hovorí – „zaspievalo vtáča na kosodrevine, čo komu súdené, toho to neminie“. Nám to súdené nebolo, všetko je v najlepšom poriadku. Som absolútne spokojný.“

Boli Maďari vo finále lepším mužstvom?

"Boli. Pretože mali vo svojom strede skvelého Ferenca Beneho."

Aké privítanie vám pripravili fanúšikovia po návrate z Olympijských hier?

"Úžasné, veľkolepé. V olympijskej výprave sme mali aj Vieru Čáslavskú, ktorú nám závidel celý svet a ďalších úspešných športovcov. Futbalisti neboli niečím extra, úspech si pripísali tiež volejbalisti. Boli sme jedna veľká výprava jednej krajiny. Človek by sa nemal ani povyšovať, ani ponižovať. Boli sme primerane hrdí."

Navštívili ste počas olympijského turnaja aj iné športoviská?

"Medzi zápasmi sme mali deň voľna a ten sme využili na povzbudzovanie našich kamarátov. Spomínam si na volejbal, na Labudu s Golianom, na krásne dievčatá – gymnastky."

Povedali ste, že Slovensko mohlo byť pred 50 rokmi hrdé na to, akých šikovných chlapcov vychovalo. Cítite podobné pocity pri pohľade na chlapcov súčasnej reprezentácie Slovenska?

"V tých mládencoch, aj v mladších reprezentačných výberoch, to je. Je len na spoločnosti a najmä tréneroch, aby sme to v nich našli a priviedli k výkonom, aké predviedli v poslednom období. Je na trénerovi, aby jeho charizma, oslovenie hráčov a skutky vyústili vo vieru samotných futbalistov vo vlastné schopnosti. K tomu potrebujú pridať hrdosť na to, že práve oni reprezentujú krajinu. To všetko musí byť v nich v tichosti uložené a v pravej chvíli ponúknuté na zelenom trávniku. To, čo predviedli proti Španielsku je toho dôkazom. Je to zápis do histórie slovenského futbalu. Ako keď založíte film do archívu. Keď viete, že sa bude premietať aj o sto rokov. Tí chlapci zdolali Španielsko. Raz a navždy - je to pravda."