Na Olympijských hrách 1980 v Moskve bol platným členom víťazného tímu ČSSR, najlepšie futbalové roky strávil v banskobystrickej Dukle. Vychoval troch synov futbalistov, všetci traja boli obrancovia a všetci traja obliekali dres mužstva spod Urpína (hoci najmladší Patrik hral iba v béčku). Pri príležitosti tohtoročného životného jubilea zavítal na pôdu Slovenského futbalového zväzu František Kunzo. Po gratuláciách od zástupcov SFZ sme v dvojici s redaktorom RTVS Martinom Šeďom hovorili s olympijským víťazom nielen o zlate z Moskvy.

Skúšali ste v mladosti šťastie aj v iných športoch alebo bol pre vás jasnou jednotkou futbal?

"Tak ako bolo v tých časoch zvykom, v lete sme hrali futbal, v zime hokej. Bol som dosť dobrý hokejista, dokonca som aktívne hral za Tepličku. Hokej bol pre mňa veľmi zaujímavý."

V sedemdesiatych rokoch ste prišli na Štiavničky vtedy do druholigovej Dukly. Po troch rokoch ste sa však prebojovali do najvyššej súťaže a futbal v Banskej Bystrici ožil. Po odkrútení vojenčiny hráči väčšinou z Dukly odchádzali, vy ste sa rozhodli inak.

"Bolo to prianie vedenia klubu. Mali záujem, aby sa skonsolidoval káder, aby hráči zostali. Ja som to akceptoval a urobil som dobre. Prežil som v Banskej Bystrici najkrajšie futbalové chvíle kariéry, Dukla mi pomohla stať sa členom olympijského mužstva, ktoré zvíťazilo v Moskve. Veľmi rád na to spomínam."

Olympijské zlato patrí medzi miľníky československého futbalu. Možno ešte ťažšie ako olympiádu vyhrať, bolo uspieť v kvalifikácii.

"Zažiť atmosféru a triumfovať na olympijských hrách je snom každého športovca. 
Zvládli sme všetky prekážky, vrátane kvalifikácie a dočkali sme sa životného úspechu. V tom čase sme mali vynikajúce mužstvo, teším sa, že som mohol byť jeho súčasťou."

Verili ste, že dostanete olympijskú pozvánku? Boli ste v tom období v životnej forme?

"Pred záverečným turnajom v Moskve som bol zranený, no tréner Havránek bol so mnou v predošlých zápasoch spokojný a povolal ma späť do tímu. Absolvovali sme niekoľko prípravných zápasov a po nich prišla nominácia, v ktorej som nechýbal."

Zápasy skupinovej fázy OH ste odohrali vo vtedajšom Leningrade, sedemsto kilometrov od Moskvy. Vnímali ste napriek tomu olympijskú atmosféru?

"Olympijské hry bolo cítiť na každom kroku. Leningradčania nás s úsmevmi oslovovali „Čeko“, tribúny na zápasoch boli zaplnené do posledných miest."

Počas celého turnaja ste podávali na poste obrancu vynikajúce výkony. Napriek tomu ste vo finále nenastúpili. Už to prebolelo?

"Čo sa dá robiť? Tréner Havránek je už nebohý... Neskôr po zápase mi vysvetľoval, že chel dať šancu aj Zdeňkovi Riegelovi. Vraj odohral celú kvalifikáciu. Potom sa vymenili úlohy, on sa liečil a začal som hrať na jeho poste. Chcel sa mu odvďačiť. Podával som dovtedy veľmi dobré výkony, na olympiáde som odohral štyri zápasy a myslím, že som pomohol mužstvu do finále. Škoda, snáď to po čase ešte prebolí."

Ako vyzerala oslava olympijského prvenstva?

"Po zápase sme prišli do hotela v olympijskej dedine, navštívil nás predseda vtedajšieho ČSTV Antonín Himl a oslavovali sme až do rána. Spievali sa slovenské a české pesničky, tešili sme sa z úspechu. Nakoniec, nikdy predtým ani potom Československo na olympiáde futbalový turnaj nevyhralo."

Predsa len, nebol tento úspech tak trochu v tieni nedávneho úspechu ČSSR na ME 1976 v Belehrade a následne aj 3. miesta na ME 1980 v Taliansku?

"Mám pocit, že keby sa olympijské hry nekonali v Moskve, verejnosť by ho vnímala intenzívnejšie. Hralo sa v socialistickom štáte, bolo to pre nich "iba" v Moskve. Ja si však myslím, že Moskva po všetkých stránkach v súvislosti s olympiádou obstála. Dostali sme všetko, o čo sme požiadali."

V kádri trénera Havránka bol okrem vás už iba jeden Slovák, brankár Stanislav Seman. Ten inkasoval na turnaji jediný gól v dueli s Nigériou. Po strele, ktorú ste nešťastne tečovali.

"Musím to upresniť a uviesť veci na pravú mieru. Sotva sa ma lopta šuchla, možno ani to nie. Ani nezmenila smer. Vlastný gól som si nedal."

Ako vyzerala vaša kariéra po triumfe v Moskve?

"Bol som spokojný, no dnes s odstupom času, musím priznať, že som urobil chybu. Prišla ponuka z pražskej Sparty, prestup bol na spadnutie. Nakoniec sa mužstvá nedohodli. Banská Bystrica žiadala sumu, ktorú Sparta nebola ochotná zaplatiť."

Časť kariéry ste strávili v Lokomotíve Košice.

"V Loki bola dobrá partia, dobrí hráči. Zahrali sme si v pohároch a predvádzali pekný futbal. Nebola to Sparta, ale hrali sme neustále v popredí tabuľky."

Po skončení kariéry ste trénovali žiacke tímy v Košiciach. Nikdy sme vás však nevideli na trénerskej lavičke v seniorskom futbale.

"Lebo som sa o to neusiloval. V súčasnosti však pracujem na trénerskej Euro-licencii, o mesiac by som mohol byť jej držiteľom. Azda teraz, v 60-tich rokoch, prichádza čas uvažovať aj o dráhe trénera (smiech)."

Traja synovia kráčali vo vašich futbalových šlapajach. Ako hodnotíte ich kariéru?

"Najstarší František pôsobil v Banskej Bystrici a bol kapitánom v Újpesti Dózsa. Zažil triumfy v Slovenskom pohári a v Maďarskom pohári. Rado začal v Púchove, dlhé roky strávil v bratislavskom Interi, myslím, že bol dobrým futbalistom. Najmladšiemu Paťovi bránili v rozlete zranenia, dvakrát si zlomil kostičku na chodidle a rozhodol sa nepokračovať v kariére. Venuje sa podnikaniu."

Aké sú vaše futbalové sny?

"Prial by som si postup slovenského tímu na EURO 2016. Hrajú pekný futbal, verím, že sa im to pod vedením Janka Kozáka podarí a dočkáme sa úspechov reprezentačného tímu."

V Košiciach vyrástlo v oboch kluboch (Lokomotíva a VSS) veľa dobrých futbalistov. Stretávate sa niekedy s niektorými? Napríklad s Jánom Kozákom?

"Jani (pozn. Ján Kozák) toľko času v tomto období nemá, my sa však pravidelne stretávame a s mužstvom „Starých pánov“ hráme v okolí Košíc zápasy. Vo štvrtok alebo v nedeľu si zatrénujeme na Lokomotíve, stále tvoríme výbornú partiu, teší ma, že sa môžeme pravidelne stretávať."

Je niečo, čo dnes ľutujete?

"Škoda, že nevyšiel prestup do Sparty. Asi by som bol dnes niekde inde.“

Má medaila čestné miesto vo vašej vitríne?

"Samozrejme. Občas prídu vnúčatá a pýtajú sa: "Dedko, kde máš olympijskú medailu?“. Tak im ju zavesím na krk a tešia sa, keď sa s ňou môžu odfotografovať. Vždy je príjemné takto si zaspomínať.“