Narodil sa v Levoči, šesť rokov odohral v bratislavskom Slovane, sedem sezón strávil na pražskej Letnej, kde v drese Sparty Praha vybojoval tri domáce tituly. V lige odohral 161 zápasov, v ktorých zaznamenal 55 gólov, záver kariéry strávil v holandskom Maastrichte. V reprezentácii má na konte zo štyroch zápasov päť gólov, do histórie slovenského futbalu sa zapísal ako najlepší strelec tímu ČSSR na turnaji Olympijských hier 1964 v Tokiu. Štyri roky pôsobil ako spravodajca ČTK v Ríme, od roku 1978 žije natrvalo v Kostarike. Pri príležitosti 50. výročia zisku striebra na OH 1964 v Tokiu prijal pozvanie Slovenského futbalového zväzu na návštevu do Bratislavy Ivan Mráz.

Ako často navštevujete Slovensko?

"Cestujem sem každé tri, štyri roky. Vždy si urobím výlet do Čiech a na Slovensko, aby som navštívil rodiny. Precvičím si slovenčinu, češtinu s vrátim sa tam, kde som doma, do Kostariky.

Z rodnej Levoče ste zamierili do Bratislavy, Prahy, neskôr do Ríma, Kostariky. Ako ste vnímali vašu cestu do veľkého sveta?

"V Levoči som prežil iba necelých šesť rokov, do školy som začal chodiť už v Bratislave. V dvanástich som zamieril na nábor mladých futbalistov v ŠK Slovan Bratislava. Futbal bola moja droga. Odmalička som nič iné nerobil, len hral futbal. S tenisákom na ulici. Našim ihriskom bola križovatka na Záhradníckej a Šoltésovej ulici. Tam prešli tak štyri autá za hodinu a my sme to v kuse mydlili. Pelé raz povedal, že pre futbalistu je najdôležitejšia príprava s tenisovou loptičkou. Presne to som robil, niekoľko rokov predtým, ako som si prečítal tento výrok kráľa futbalu."

Prevzali ste plaketu k 50. výročiu zisku striebra na Olympijských hrách 1964 v Tokiu. Dokázali ste si vtedy uvedomiť výnimočnosť tohto úspechu?

"Vtedy určite nie a nedošlo mi to dodnes. Spomínam si, ako sme boli nahnevaní, že sme neuspeli vo finále proti Maďarsku. Mali sme trénera Vytlačila, ktorý bol šoumen a tiež výborný psychológ. Ten nás vždy vedel pred zápasom naladiť, upokojiť. Počas turnaja sme nevnímali, že sa podarilo niečo výnimočné. Azda až po prílete do Prahy, keď sme spolu s ľuďmi zažili oslavy. Časom však uvedomenie rastie. Dnes sa umiestnenie na olympijských hrách cení viac ako v minulosti. Medailu som oprášil a vložil do vitrínky."

Užili ste si olympiádu v Tokiu podľa predstáv? Čo vám najviac utkvelo v pamäti?

"Chodili sme sa pozerať na atletiku, volejbal, gymnastiku. Mali sme dosť času, videli sme Čáslavskú a ďalšie súťaže, no trošku ma mrzí, že okrem toho sme nevideli prakticky nič. Žiadne múzeum, pamiatky, či inú zaujímavosť. Iba letisko, olympijskú dedinu a štadióny. Postupom času mi prišlo ľúto, že som z Tokia nevidel viac."

Ako spomínate na pôsobenie v pražskej Sparte. Na Letnej ste dosiahli tri majstrovské tituly. 

"V Sparte som zažil krásne časy, na toto obdobie spomínam s radosťou. Nie je nič, čo by som ľutoval. Mali sme tak jednoliaty kolektív, nič ideálnejšie si nedokážem predstaviť. Boli tam inteligenti, srandisti, aj problémoví hráči. Všetko sa však skĺbilo tak, že sme nikdy nemuseli riešiť konflikty a problémy. Držali sme to takto asi päť rokov. Potom sa partia začala rozchádzať do sveta. Kvašňák do Mechelenu, ja do Maastrichtu a odišli aj ďalší hráči."

Je pravdou, že Sparta za vás zinkasovala za prestup do Holandska peniaze, za ktoré si mohla dovoliť umelé osvetlenie? išli ste do lepšieho?

"Áno, je to tak. Prestup prišiel vhod obom klubom, obe strany z toho profitovali. Nedá sa povedať, že Maastricht bol lepší klub ako Sparta, ale je pravda, že Maastricht mi platitl viac ako Sparta. A holandský klub poslal na Letnú čiastku, s ktorou boli spokojní aj funkcionári v Prahe."

Bavilo vás to viac v Prahe alebo v Maastrichte?

"Keď beriete futbal ako hru, tak to poteší. U nás boli kluby poloprofesionálne, no Maastricht bol už takmer profesionálny klub a podľa toho som sa tam ako hráč aj cítil. Odchádzal som z československého futbalu, kde som za víťazstvo dostal dvesto a za remízu sto korún. To nebol žiadny biznis. O to viac nás to bavilo."

Pôsobili ste v dvoch najúspešnejších kluboch v bývalom Československu. Sledujete výsledky Slovana a Sparty aj zo Strednej Ameriky?

"Sledujem celý európsky futbal. To, čo niekomu možno chýba, ja mám. Mám čas. Okrem aktivít vo futbalovej akadémii, ktorým sa venujem štyri dni v týždni, mám zvyšok času pre seba. Pozriem si výsledky, zostavy tímov a sledujem tiež domáce súťaže na Slovensku a v Čechách."

Kostaričania zaujali výkonmi a výsledkami na nedávnom svetovom šampionáte v Brazílii. V základnej skupine nechali za sebou tímy Talianska a Anglicka.

"Tie výsledky sú do istej miery paradoxom. Nedosiahli ich Kostaričania v pravom slova zmysle. Vybojovali ich chlapci, ktorí sa v Kostarike narodili, ale futbalovo pôsobia v iných krajinách. To neplatí možno o dvojici hráčov z kádra na svetovom šampionáte. Kostarický futbal je taká menšia katastrofa. Viete, keď sa prídete pozrieť cez víkend na ligový zápas, nenájdete tam nič z toho, čo očakávate na základe výsledkov reprezentácie na MS. V Brazílii sa predstavili hráči, ktorí nasiakli futbalom v renomovaných európskych súťažiach. Reprezentácia Kostariky sa dočkala úspechu vďaka pôsobeniu hráčov v cudzine."

Možno tu hľadať určité paralely so slovenským futbalom? Aj naši hráči pôsobia prevažne v zahraničí a futbalová verejnosť volá po vyššej kvalite v najvyššej domácej súťaži.

"Myslíte si, že v Kostarike je spokojnosť s diváckymi návštevami? Keď príde na futbal päťsto divákov, pokladníci sa objímajú, že zarobili peniaze. Práve reprezentačný úspech pomohol rapídne dvihnúť návštevy na domácich štadiónoch, hoci úroveň súťaže zostala rovnaká. Problémy sú najmä v zložení kádrov a tiež s trénermi. Úspechy dosahujú iba zahraniční tréneri, ani jeden domáci tréner výrazný úspech nezaznamenal. Ak zlepší asociácia štruktúru prípravy domácich trénerov, môže futbal v Kostarike zaznamenať posun dopredu. Čo je dobré, nechýba im motivácia. Tú ešte zvýšilo účinkovanie na reprezentácie na MS."

Vy ste boli vychýrený kanonier. V reprezentácii ste zaznamenali v štyroch zápasoch päť gólov a na turnaji OH 1964 ste sa stali s piatimi zásahmi najlepším strelcom ČSSR. Kanonierom sa futbalista rodí alebo sa to dá naučiť?

"Odo mňa sa to dobre odrážalo. Ja som bol vždy len dobre postavený a vždy sa to odrazilo tam, kde som stál. Úprimne, možno som veľkú zásluhu na tých góloch nemal. Aby som odovedal na otázku, myslím si, že strelec sa rodí. Človek môže pracovať na tom, aby bol v koncovke efektívny, ale s tým čuchom na góly sa musíte narodiť. Počas dlhej hráčskej a trénerskej kariéry som nadobudol presvedčenie, že to tak je. Aj veľmi vyspelí hráči, ak nemajú cit na góly, tak z nich kanonieri nebudú. Na druhej strane, aj bez nich sú to pre mužstvo často veľmi cenní hráči. Sám seba som nikdy za extra kvalitného hráča nepovažoval, ale góly som dával. Ako som povedal, lopty sa odo mňa odrážali tým správnym smerom."

Aký moment kariéry považujete za najpamätnejší.

"Bol ním päťgólový nášup Trenčínu. Ospravedlňujem sa Trenčanom, v jednom ligovom zápase sa mi podarilo streliť všetkých päť gólov Sparty Praha. Samozrejme, výnimočné miesto majú tiež góly na Olympijských hrách. Nikdy som súťaž ligových strelcov nevyhral, ale vždy som sa pohyboval niekde v popredí. Potešil ma každý gól. A tiež moju mamu, ktorá bola v hľadisku na zápasoch."