Na Tehelné pole prišiel v roku 1961 a so Slovanom prežil všetko, čo kariéra športovca môže priniesť. Slávne zápasy, majstrovské tituly, triumf v európskom pohári. Keď videl v júni minulého roka ako bágre búrajú tribúny staručkého štadióna, povzdychol si: "Tu sme odohrali množstvo nádherných a pamätných zápasov, tu robil môj syn prvé kroky a prvá vec o ktorú sa potkol, bola futbalová lopta. Na to sa nedá zabudnúť. To sú spomienky na celý život.“

V drese Slovana strávil pätnásť rokov, počas ktorých odchytal 321 zápasov. V prvých sezónach sa priúčal brankárskemu remeslu popri legendárnom Viliamovi Schrojfovi, neskôr sa stal na dlhé roky neohrozenou brankárskou jednotkou „belasích“. "Mal som sedemnásť a relatívne skoro si ma zavolal tréner Šťastný na tréningy prvého mužstva. Schrojf bol môj veľký vzor, snažil som sa čo najviac pri ňom naučiť. Vždy mi povedal čo treba a pomáhal v brankárskom napredovaní. Dovolím si tvrdiť, že bol prvý ozajstný tréner brankárov,“ spomína na začiatky Alexander Vencel st.

Prvý titul získal v sezóne 1969/70. Slovan nastuoval pravidelne s Vencelom v bráne, obranný štít tvorili Hrivnák, Ján Zlocha, Mutkovič, či Alexander Horváth. Pre súperov predstavovali nepriestrelnú hrádzu. Za celú sezónu inkasovali len 15 gólov a po štrnástich rokoch priniesli titul na Tehelné pole. Ďalšie dva tituly získal Vencel pod vedením Hucka a Jozefa Vengloša v sezónach 1973/74 a 1974/75.

Rodák z Ilva Mare (vtedajšie Maďarsko, dnes Rumunsko) odchytal najslávnejší zápas v drese Slovana 21. mája 1969 na štadióne Sv. Jakuba v Bazileji. Slovanisti v zostave: A. Vencel – J. Zlocha, Hrivnák, A. Horváth, Filo, Joz. Čapkovič, Hrdlička, Móder, Jokl, Cvetler, Ján Čapkovič nastúpili vo finále Pohára víťazov pohárov proti slávnej Barcelone. Vencela prekonal Zaldúa a Rexach, ale gólman súpera Sadurni inkasoval trikrát. Slovan s Vencelom v bráne sa stal jediným klubom v rámci Československa, ktorý triumfoval v jednej z európskych pohárových súťaží.

V reprezentácii debutoval 19.9.1965 v Rumunsku v zápase kvalifikácie MS 1966 a najcennejší dres obliekal prakticky celú kariéru, dvanásť rokov. Po celý čas tvoril nerozlučnú brankársku dvojicu s Ivom Viktorom. Aká to smola, že chytať mohol len jeden. Počas ich éry odohrala reprezentácia 92 zápasov, ale iba dvanásťkrát prepustili miesto medzi žrďami inému branákrovi. "Aj to bolo spôsobené iba mojou niekoľkomesačnou absenciou pre zranenie kolena,“ spomína Alexander Vencel a pokračuje: "V samých začiatkoch boli mojimi kolegami medzi tromi žrďami Švajlen a Schmucker. Po roku 1967 sa prepracoval do Á-čka Ivo Viktor a vytvorili sme nerozlučnú dvojicu. Veľmi sme si rozumeli po ľudskej stránke a tento rozmer sme preniesli aj na ihrisko. Pomáhali sme si a boli jeden druhému oporou.“ Na záverečnom turnaji MS 1970 v Mexiku si pripísal vtedy 26-ročný Vencel štart proti Rumunsku, o šesť rokov neskôr sa stal v Belehrade majstrom Európy a pôsobenie v reprezentácii ukončil o rok neskôr kvalifikačným zápasom o postup na MS 1978 proti Walesu.

Futbalová kariéra oslávenca bola bohatá, ale ani po jej skončení sa meno Vencel nevytratilo v spojitosti s brankárskym postom. Syn Alexander kráčal úspešne v šľapajach svojho otca v Slovane Bratislava a neskôr v reprezentácii Slovenska. Mladšieho Stanislava zabrzdilo vo futbalovom rozlete zranenie, ale okrem úspechov v súkromnom živote sa doteraz aktívne venuje nadácii Internacionálov SFZ a futbalovému dianiu na Slovensku. Otec môže byť na svojich synov hrdý. "Vždy som si uvedomoval a tvrdil, že rodina je pre mňa základom celého športového života a jeho výsledkov. Prežil som krásny, harmonický život, s manželkou sme sa venovali deťom a najmä vďaka jej obetavosti sa môžeme dnes tešiť zo synov a vnúčat,“ hovorí s láskou a vďakou dnes 70-ročný Alexander Vencel st.

S prianím pevného zdravia a radosti nielen z futbalu, sa ku gratulantom pripája celá futbalová rodina na Slovensku. Živió a veľká gratulácia pán Vencel!