V kaviarni "U trafenej husi“ patria každodenne k prvým hosťom. Sotva sa usadia, už majú na stole kávičku alebo čaj. Odpijú si a spomínajú. Dnešný deň bude slávnostnejší.
Hľa, už aj prichodia usmiati gratulanti. Najstarším je 86-ročný Jozef Čurgaly. "Spoluhráčmi v Slovane sme už neboli, no hrali sme proti sebe, keď si narukoval do Krídel vlasti Olomouc,“ podotklo bývalé čiperné, útle ľavé krídlo ŠK Bratislava. Kto dal komu v zápase jasle, dnes rozoberať nebudú.

Miesto po jubilantovej ľavici má pri stole Ladislav Henter, jeho najstarší kamarát. "Spolu sme hrali za detské družstvo ŠK Bratislava v roku 1947. Tono už vtedy vynikal silnou vôľou, vďaka ktorej dosiahol to, čo dosiahol.“ "Bol mojím vzorom, mal ohromnú odrazovú silu, na tréningu som sa ho snažil napodobniť,“ dodal Štefan Bodnár. "Fony“ (prezývku mu dal tréner Jim Šťastný podľa mena pravého obrancu Juventusu Turín, na ktorého sa podobal štýlom hry), s úsmevom zareagoval: "V tom čase som uznával VOSR - vytrvalosť, obratnosť, silu, rýchlosť.“ Lenže v tých časoch bola VOSR známa skratka pre Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu z roku 1917...

Ján Medviď, ktorý začínal vo veľkom Slovane, keď Anton Urban končil, priniesol svojmu spoluhráčovi dve fotografie. "Aby sa vrátil do mladosti. Tu stojíme pred domom Shakespeara v anglickom Stratforde a na tejto, po ligovom zápase, ešte mal všetky vlasy... Ako človek sa nezmenil. Vážim si, že zostal tmelom medzi nami slovanistami, obdivujem jeho slovanistické srdce a bystrú myseľ. Želám mu, nech mu to,páli’ ďalej.“
Svieži osemdesiatnik sype z rukáva zostavy jeho detskej jedenástky, 1. ČsŠK Bratislava, zostavu reprezentácie Československa, aj Maďarska, ktorá pred šesťdesiatimi rokmi vyhrala nad Anglickom vo Wembley 6:3, zostavy mužstiev československej ligy, Dukly Praha, Kladna, či Slavie, ktorej útok Bican - Malý - Bobek -Vytlačil vyvolával nielen rešpekt, ale aj úsmev.

Druhý polčas stretnutia slovanistov so vzácnym jubilantom sa odohráva v kaviarničke športovej haly na Pasienkoch. Jozef Obert, Július Holeš, Ľudovít Cvetler, Ľudovít Zlocha a donedávna aj Vladimír Hrivnák, ktorého všetci pozdravujú, pokračujú v rozprávaní a počúvaní príbehov, ktoré nie sú v knihách. "Na to zlé si akosi nevieme spomenúť...“
Vzácnemu človeku spievame na želanie jednu z jeho obľúbených piesní od Valdemara Matušku - To všechno vodnes čas. A on vzápätí splní naše želanie a zarecituje úryvok z obľúbenej Maríny. "Padajú hviezdy, aj my padneme, vädnú tie kvety, aj my zvädneme a klenoty hruda kryje. Ale tie hviezdy predsa svietili a pekný život tie kvety žili. A diamant v hrude nezhnije!... Je to jedna geniálna báseň, posvätná – o pravde života. Vďaka futbalu som prežil nádherný život. A tým, čím sa človek šťastne baví, by mal aj žiť.“

Anton Urban žije futbalom aktívne od trinástich rokov dodnes. Živióóó, Fony!

JEDENÁSŤ ZASTAVENÍ ŽIVOTA

"Za dotyk s futbalom vďačím Jožkovi Múdremu, ktorý nás, šarvancov, oslovil na futbalovom námestí v Ľudovej štvrti neďaleko Tehelného poľa, kde aj on býval.“

"Reimann, Benedikovič, Vičan, Baláži, či Tegelhoff, ktorých po návrate z úspešného zájazdu v Mexiku v auguste 1948 vítala celá Bratislava, boli pre mňa ikony, nedostižní ľudia a v ich čarovnom futbalovom prostredí som prežíval nevýslovné šťastie. Ani vo sne mi nenapadlo, že by som raz mohol byť spoluhráčom týchto velikánov. Úcta a obdiv k nim ma formovali.“

"Nedám dopustiť ani na svojich vrstovníkov - Schrojfa, Popluhára, Vengloša, Oberta, či Tóna Moravčíka, s ktorými sme odovzdávali štafetu Vencelovi, Zlochovcom, Čapkovičovcom, či Medviďovi. Ako tajomník Slovana som sa tešil z úspechov mužstva so Stúpalom, Tittelom, Glonekom, Krištofíkom, Peckom, Dubovským či Timkom.“

"Jim Šťastný bol trénerom do koča, aj do voza. Rozprával holé vety – jasné a zrozumiteľné. Bol fenomenálny v tom, že v systéme dva-tri-päť, tri-dva-päť, alebo štyri-dva-štyri vedel nájsť každému hráčovi optimálny post.“

"Futbal, Slovan, reprezentácia mi dali všetko, čo som potreboval a vďaka tomu som zvládol aj najťažšie chvíle.“

"Snažil som sa hrať tak, aby som sa nominoval na ďalší zápas. Žil som pre futbal, miloval som ho, bol mojím šťastím.“

"Trénera robia hráči. Tréner im môže poradiť, čiastočne sformovať, ale nemôže ich naučiť to, čo v nich nie je."

"Hráči by sa mali v každej situácii vedieť zorientovať a držať pri zemi.“

"Futbal nie je matematika - predpokladom dobrého výsledku je optimálny výkon a silný kolektívny duch. To už je o morálno-vôľových vlastnostiach.“

"Ktosi povedal, že futbal je hra proletárov sveta. Nie som si istý, či to dnes u nás ešte platí.“

"Slovanu želám, aby hráči, ktorí tam prídu, mali v sebe ducha, nadšenie, pokoru a úctu k histórii klubu. Keď budú hrať na doraz, vtedy zaujmú divákov. V opačnom prípade budú ako mydlové bubliny.“

KTO JE ANTON URBAN

Narodil sa 16. januára 1934 v Kysaku. Za Slovan Bratislava hral v rokoch 1947-1954, 1956-1968, medzitým vojenčil v Krídlach vlasti Olomouc a ČH Bratislava (1954-1956), aktívnu činnosť ukončil vo Wackeri Innsbruck (19681969). So Slovanom získal tri razy Československý pohár. V najvyššej súťaži odohral 279 zápasov a strelil 4 góly. Za olympijský tím Československa nastúpil 20-krát, na OH 1964 v Tokiu ho doviedol ako kapitán k striebru. Bol trénerom ČH Bratislava, ZŤS Petržalka, Slovana CHZJD, v rokoch 1991-1995 bol tajomníkom Slovana. Po skončení aktívnej činnosti pracoval ako riaditeľ oddelenia v Sociálnej poisťovni. Je držiteľom Ceny fair play Ivana Chodáka a Zlatého odznaku SFZ, Slovenský olympijský výbor ho vyznamenal Striebornými kruhmi a Cenou fair play Jána Popluhára. V súčasnosti je členom disciplinárnej komisie SFZ a komisie fair play SOV. S prvou manželkou Leou, ktorá už nežije, majú syna Petra, syn Anton zomrel. S druhou manželkou Emíliou sa tešia z vnúčeniec Martinky, Bruna a Natálky.

DVADSAŤŠESŤ ICH BOLO

Anton Urban vyrastal pod vedením týchto 26 trénerov: Bučko, Garažia, Vanák, Chodák, Šťastný, Bulla, Reimann, Borhy, Vytlačil, Kučera, Blažejovský, Kolský, Bokšay, Baláži, Skyva, Jačiansky, Grešo, Vičan, Ember, Rýgl, Čambal, Čapek, Elsner, Čurgaly, Hucko, Ženíšek.