Tibor Tavač (54) bol v trávnikárskom fachu pojem, iniciály TT si mohol dať patentovať ako značku najvyššej kvality.

Bárs vyučený kuchár – čašník bol „kulinárskym” umelcom s trávou, trávnikom, ihriskom a so všetkým, čo k tomu patrilo.  To, čo vedel o tom, ako sa postarať o hraciu plochu, by vydalo na profesúru, mohol o tom prednášať najvyšším kapacitám. Rozumel tráve tak, ako rozumel ľuďom, alebo opačne: ako ho mali radi ľudia, milovala ho tráva.

Od stredy popoludnia píšeme a hovoríme o Tiborovi v minulom čase. Dvadsať rokov bolo samozrejmé, že jar či jeseň, zima či leto budú ihriská na žilinskom štadióne tip-top nachystané, že keď príde ten okamih a futbalisti na niektoré z nich vybehnú, budú chodiť po trávnatom koberci. Ocenili to domáci Žilinčania, aj ich európski súperi, s ktorými odohrali desiatky zápasov v súťažiach UEFA, chválili ho slovenskí reprezentanti, ktorí tu mali roky svoj domov počas medzištátnych stretnutí. Keď nad štadiónom pod Dubňom visela kliatba nevyhratých zápasov národného tímu, trávnikár urputne bojoval za svoje: „V ihrisku, v trávniku, v štadióne to nie je!“

Tibora sme si ctili, Tibora sme mali radi. Všetci, manželka Janka, syn Tomáš, najbližší spolupracovníci, ľudia z klubu, futbalisti, členovia realizačných tímov, kamaráti. Kto potreboval povzbudiť dobrým slovom, ľudskou debatou, či pohľadom na človeka, milujúceho svoju robotu, zašiel za ním - na traktor, do jeho „komôrky“, či si ho počkal niekde pri štadióne a rád sa s ním „zrazil.“

Večný optimista odišiel v stredu na večnosť. Odvtedy plače v Žiline aj tráva, slovenský futbal v krásnom roku zažíva v týchto dňoch smútok.

Tibor, skláňame sa pred tebou a nikdy nezabudneme!