Stretli sme sa na dohodnutom mieste pred bytom v pražskej časti Braník. Ako naschvál sa z oblohy valili chumáče snehu a spoza volantu sa dalo dovidieť sotva na pár metrov. Spoza bielej clony sa vynorila postava s červeno-čiernym šálom, nasadla do pristaveného auta, chvíľu sme sa predierali malými zasneženými uličkami a o niekoľko minút sme už v teple a v pohodlí jednej z obľúbených reštaurácií majstra Európy z roku 1976 - Karola Dobiaša vychutnávali čaj. Jeho rozprávanie bolo niekedy škoda rušiť otázkami.

Semifinále PEM proti Ajaxu

"V lige som debutoval v roku 1966 a už o rok, prišla prvá nominácia do národného mužstva. Hrali sme v Bazileji proti Švajčiarsku a vyhrali sme 2:1. Onedlho prišli veľké chvíle slovenských klubov na pohárovej scéne. Slovan vyhral slávne PVP a my sme boli blízko finále PEM," spomína Dobiaš na semifinále najprestížnejšej európskej pohárovej súťaže, v ktorom Trnava tesne podľahla Ajaxu. "V prvom zápase sme nastúpili v Amsterdame. Duel nevyšiel brankárovi Gerykovi - prehrali sme 0:3. V odvete doma to bola iná káva. Zrodilo sa naše suverénne víťazstvo 2:0. Bol to jeden z mojich najlepších zápasov kariéry, na pravej strane som jazdil hore-dole, hralo sa mi naozaj dobre."

"V 18. min vyniesli zraneného Johana Cruyffa a bolo po Ajaxe. Viedli sme 2:0, dokonca Farkaš pridal tretí gól, no rozhodca ho pre faul neuznal... Tretí gól visel na vlásku. Traja sme postupovali na bránu. Hatrlo (poznámka J. Adamec), ja a ešte jeden z hráčov, keď Hatrlo vystrelil ľavačkou vedľa. Keby mi nahral, dám gól do prázdnej. Hatrlo vždy hovorí: „Možno by si netrafil prázdnu bránu, tak som ti radšej nenahral a vzal som to na seba." Bol to smolný duel, ale napriek tomu jeden z najlepších. Boli sme blízko finále. Tak, ako znie názov knihy, ktorá vyšla nedávno, iba krok od futbalového neba."

Belehrad 1976

"Boli sme šťastní, že sme sa dostali medzi štyroch. Všetci čakali, že vo finále nastúpi NSR proti Holandsku a my budeme len do počtu. Neboli sme. S Holandskom sme hrali 120 minút v hroznom lejaku. Nikdy predtým ani potom som taký dážď na ihrisku nezažil. Po mojej prihrávke unikol Franto Veselý, poslal center na Nehodu ten dal gól. Potom som pridal Frantovi ešte jednu uličku a bol z toho ďalší gól. Vyhrali sme 3:1, no dážď poznamenal moje zdravie. Prepadla ma zimnica, triasol som sa. Aj koňak som vypil, nič nepomohlo. Štvrtok som netrénoval, v piatok som netrénoval a v sobotu mi povedali – Patino musíš, choď sa rozcvičiť. Navyše ma neskutočne bolela ruka. Vodou zmáčaný dres mi v semifinále dral miesto pod rukou a mal som to miesto zapálené a bolestivé. Nadopovali ma, nastúpil som, hoci v predĺžení som bol tak vyčerpaný, že ma musel striedať Jurkemik."

Ľavačka hodná zápisu do Guinnesovej knihy rekordov

"Dal som gól na 2:0 a navyše Marián Masný išiel sám na gólmana a mohol zvýšiť na 3:0. Ale povedzme si, to by sa potom Panenka nemal ako presláviť, tak to muselo dopadnúť 2:2. Brankár Ivo Viktor sa nedostal v závere zápasu na prvú tyč a Hölzenbein nám dal gól. V predĺžení taktizovali obe strany a v penaltovom rozstrele nám Hoeness urobil veľkú radosť, keď to poslal nad bránu."

"Osemnásť rokov som hral vrcholovo futbal. Na bránku som nikdy ľavačkou nevystrelil. Ani v priateľskom zápase, ani v ligovom, ani v medzištátnom, jednoducho v žiadnom. Dokonca ani na tréningu som nikdy nestrieľal ľavou – len vo finále v Belehrade.  Beckenbauer odhlavičkoval center a ja som si loptu musel prebrať pravou a vystreliť v danej chvíli ľavou. Ja, ktorý som dával prihrávky, sklzy, pasy a prihrával iba pravou, som dal nohou, ktorú som mal na podopieranie gól vo finále ME! Dajte to do Guinnessovej knihy rekordov, nič také sa už nezopakuje," smial sa pri spomienke na najslávnejší gól kariéry legendárny Dobiaš.

Ako Malatinský prekukol Dobiašove ťahy s olovenou vestou a medom

"V zime nás "dusil" tréner na červenej veži v Piešťanoch. To boli iné galeje. Posilovali sme váhou vlastného tela, nosil som tam Adamca na chrbte do kopca a často sme trénovali v olovených vestách. Mala osem kíl a odohral som v nej dokonca aj niekoľko prípravných zápasov. Dnes by si to hráč na seba asi nedal... Vpredu mala vesta priestor po stranách na dva krát po dva šulce, dolu remene a vzadu priestor na štyri. Keď sme išli na červenú vežu, tak som v lese dve kilečká tajne odhodil a dal som si tam šišky. Malatinský sa tak na mňa zapozeral a hovorí, "Patinko poď sem. Siahol mi do vrecka, vybral šišky, hodil ich na zem, z vlastnej tašky vytiahol nové dva kúsky olova, zasunul do vesty a dodal: "no, teraz môžeš ísť behať"...

"Keď som ju dal po zápase dole a odhodil niekam do kúta, lietal som. Osem kilov bolo fuč a ja som sa vznášal. Boli sme neskutočne dobre fyzicky pripravený tím. A ešte jedna perlička. Futbal som hral na vrcholnej úrovni 18 sezón, ale nikdy som nemusel piť pri lavičke vodu. A dnes? Ak je 35 stupňov, tak to beriem. Ale veď aj my sme hrávali v horúčavách a nepili sme vodu každých dvadsať minút. Keď ležal na zemi zranený hráč, Dežo Rašla (pozn. bývalý masér Spartaka) nám dal alpu, dal som si na jazyk a hral som ďalej. Dnes je iná doba. Hráči dodržiavajú pitný režim. My sme to nepoznali."

Nedalo sa nekontrovať otázkou - čím ste dobíjali baterky? Ako vyzeral vtedy váš jedálniček? "V zimnom období sme mali čaj s citrónom, kyslú kapustu a med. Malatinský sa ma spýtal, "Patino, mal si med?" Áno Toni-báči, mal som. "No daj si ešte jednu lyžičku". Jasné, že vedel, že som ocigánil... Tak si počkal kým si naberiem a už bolo všetko v poriadku. Na obed sme mali vždy iba kuraciu polievku. Nečudo, že časom sa mi zhnusila. Okrem kuraciny sme mohli iba teľacie mäso s ryžou, prípadne zemiakmi a hlávkový šalát. Žiadne uhorky, žiadna zmrzlina. Tieto dve jedlá sme jedli dokola. V priebehu jedného roka som odohral presne 95 zápasov. Viete si to predstaviť? Veď som celý rok jedol, to isté...

Účes á la Georg Best, no s pohárikmi sme to v Trnave nikdy nepreháňali

"V istom období som bol kapitánom národného mužstva. Už za čias Malatinského sa komunisti pýtali trénera - "ako môže mať Dobiaš taký účas"? Ten im odpovedal, "nie je dôležité aké má vlasy, hlavne že hrá dobre futbal," a bolo vymaľované. Účes som nosil podľa legendárneho Georga Besta. Jeho portrét som mal zarámovaný v izbe. V najslávnejšej ére drogoval a pil alkohol. To prvé som neskúsil nikdy, ani cigarety, ale pohárik sme si so spoluhráčmi dali."

"Viete, my sme vedeli ako na to. Vedeli sme potiahnuť jeden za druhého. Na ihrisku nás bolo jedenásť. Vždy mohli hrať traja trošku slabšie, no zároveň vždy muselo osem hráčov ťahať. Keď  mal jeden hráč problém v rodine, jeden bol unavený a jeden problém s frajerkou – osem hráčov muselo za tých troch potiahnuť tak, že to nebolo poznať. A výsledok? Keď vám meškal vlak a prišli ste na štadión v 20. minúte, už bolo niekedy aj 3:0... Diváci? Hlava na hlave, dvadsaťtisíc ich tam stálo. Za všetko hovorí jeden fakt. Veď my sme osem rokov v Trnave v rade neprehrali. Osem rokov nás v Trnave súperi nedokázali poraziť. Viete si to predstaviť?"

Slávne časy pominuli, Dobiaš zamieril do Bohemky  

"Jedenásť rokov som odohral za Trnavu, ale všetko má svoj koniec. Po roku 1975 to s nami išlo dolu vodou. Všetci hráči boli preč a zostal som len ja s Lacom Kunom. Tréner Milan Moravec razil taktiku: "Patino, ty budeš držať obranu, Lacko Kuna bude držať zálohu a nejaký gól dáme." Nefungovalo to. Slovan nám dal doma štvorku a čaro pominulo." 

"V roku 1977 som prestúpil do Bohemky a odohral som tu tri sezóny. V skutočnosti som mal na to, aby som dávno hrával v zahraničí. Realita však bola iná. Šaňo Horváth emigroval a futbalový zväz vydal na desať rokov prísne pravdidlá pri prestupe do zahraničia. Dosiahnutý vek 32 rokov, 45 štartov za národné mužstvo a k tomu titul majstra Európy, majstra sveta alebo olympijského víťaza. Jediný, kto dostal výnimku bol Anton Ondruš. Ten išiel von vo veku 31 rokov do FC Bruggy a to mu pomohol Peter Colotka (pozn. predseda vlády ČSSR)."

"Taká bola doba. A ja? Kluby v zahraničí núkali Trnave 200 tisíc dolárov a k tomu umelé osvetlenie. Siemens, 1700 luxov... Mal som 23 rokov a mohol som zarábať 40 tisíc guldenov, čo bolo asi 40 tisíc mariek. K tomu auto, dom... ale nepustil ma Himl a komunisti. Ťažko plakať nad rozliatym mliekom..."

V belgickom Lokerene odohral štyri sezóny

"Odchádzal som neskoro. V 32 rokoch som mal výkonnostný zenit za sebou. Vrátil som sa a začal so štúdiom trénerskej jednotky. V Bohemke vytvorili juniorku, viedol som ju ako hrajúci tréner. Od 1991 som trénoval tri roky Brno a pražskú Spartu s ktorou sme získali v sezóne 1993/94 majstrovský titul. Počas éry Rezeša a Jaroslava Polláka, ktorý bol vo funkcii viceprezidenta Košíc aj Sparty, som sa venoval skautingu a v ére Hoftycha som v tejto funkcii pracoval aj pre Trnavu. Vo štvrtok som docestoval, v piatok sme s Hofym posedeli, povedal choď sa pozrieť na ten a ten zápas na súpera, s ktorým hráme neskôr, urobil som správu o stretnutí, pozrel som zápas Trnavy a v nedeľu večer som sa vracal do Prahy."

Dobiašova lahôdka - žonglovanie v sede

"V minulosti som sa tomu venoval, dnes už nie a bez tréningu to nejde. Človek musí mať na to pripravené svaly. Mám 68 rokov, k pohybu sa prinútim len pri futbale. Odohrám dvadsať minút a idem dole. Občas si dám tenis alebo nohejbal a to je všetko. Ale aby som išiel behať, to ma už nebaví... Som pravák a tak žonglujem pravou, ale keď sa sval unaví, musím si to prehodiť aj na ľavú. Nie je to ľahké, skúste si to. Keď idem na akciu, tak si doma sadnem na koberec a trošku si pocvrnkám, aby som to dostal do nohy."

"Trénoval som ligových hráčov v Hradci Králové, v Brne, v Sparte, mnohí to nedokázali. Ako tréner som ich robil okolo 110. Až prišiel do Sparty z Brna Zdeňěk Svoboda a ten ma prekonal. Robil ich okolo 130 - 140. Ale ako som povedal, ja som už mal svoje roky a on bol mladý chalan."

Pútavé rozprávanie nemalo konca kraja a napriek toľkým spomienkam zostalo veľa nedopovedaného. Po návrate domov sme sa v garáži ešte chvíľu prehrabávali starými futbalovými knihami s tým, že pri ďalšom stretnutí do nich nahliadneme detailnejšie. Keď k tomu prirátame na máj dohodnutý tenisový match v spoločnosti Dobiašovho parťáka Antonína Panenku, rysuje sa nám čoskoro ďalší diel seriálu spomienok legendárneho Karola Dobiaša.

Vizitka - Karola Dobiaša