Brilantný technik, báječný realizátor priamych kopov, futbalista s hlavou plnou geniálnych nápadov, ktoré premenil na góly či finálne prihrávky, z čoho ťažil najmä Ján Čapkovič. „Moje rodné dvojča je brat Jožo, ale na ihrisku mi hovorili, že som dvojča s Karolom Joklom,“ povedal pri krste člen ligového Klubu kanonierov.

Mladý autor Tomáš Černák, ktorý sa pustil do syzifovskej práce – 23 dielov belasých legiend – mal z čoho čerpať, historiek, príhod, zážitkov z desiatok Joklových zápasov je množstvo, ako priznali krstní otcovia, veľa sa na verejnosť radšej ani nedostane…

Joklovu prezývku „Kopýtko“ má na svedomí, samozrejme, legendárny tréner Leopold „Jim“ Šťastný. Stačilo, aby mladý talent po príchode na Tehelné pole priznal, že pochádza z Partizánskeho. „Tam sú obuvníci, tí musia mať svoje kopýtko...“ a už to bolo.

Karol Jokl odišiel veľmi skoro, v poslednú októbrovú nedeľu roku 1996. Namáhané srdce, veľké srdce veľkého slovanistu a skvelého človeka, nevydržalo tlak, sklamanie z prehry mužstva, stres z napätých vzťahov a krátko po polnoci onoho dňa prestalo biť.

Na Tehelnom poli sa hneď pri najbližšom zápase Slovana objavil transparent s nápisom „Karol, nezabudneme!“ a hoci dnes ten legendárny štadión nestojí a na tom mieste ani žiaden iný, sľub fanúšikov platí: Karol Jokl, nikdy nezabudneme!