Lebo futbal bol jeho celoživotnou láskou a súdený mu bol Šport. Do denníka tohto mena  prišiel 15. októbra 1963 a aj keď bol už vyše desiatky rokov v zaslúženom dôchodku, stále bol a navždy ostal „šporťákom“.

Bol tam grafikom, redaktorom, vedúcim futbalovo-hokejového oddelenia, vedúcim vydania. Platila pre neho jedna zásadná novinárska pravda: niet veľkej či malej témy, je iba dobre spracovaná alebo zle urobená.

Preto ho síce hriala celú novinársku kariéru skutočnosť, že bol osobne pri tom, keď Slovan v Bazileji slávne získal Pohár víťazov pohárov v roku 1969, ale keď sedel v nedeľu podvečer nad výsledkami V. líg, prikladal im rovnakú vážnosť. „Kocúri“, ako volal všetkých okolo seba, teda rovesníkov, svojich tovarišov i učňov, ho napriek nezameniteľnému šibalstvu v očiach plne rešpektovali práve pre jeho absolútny zmysel pre zodpovednosť.

Poznal mnohých ľudí po celom Slovensku a mnohí poznali jeho. Srdce mal belasé, ale také veľké, že sa mu doň zmestili všetky futbalové naše kluby a klubíky a v každom si našiel dobrého človeka. Či ako on hovoril, človíčka. Práve to slovko bolo jeho synonymom. Už na diaľku voňal človečenstvom.

V apríli oslávil 76. narodeniny a... Želania zdravia nebola len fráza. Lenže v stredu 12. augusta napísal svoju poslednú životnú kapitolu. A hoci padla bodka za jeho potulkami po rodnom Záhorí, kde si v Prievaloch užíval dôchodok typicky po svojom, hlboká stopa, nielen novinárska, ostáva. Navždy.

Lebo „Človíček“ bol medzi novinármi len jeden. A ten je už v žurnalistickom nebi, abý písal svoje články práve tam.

 Česť jeho pamiatke.