Všetko bolo prvý raz. Nominácia, zabezpečenie cesty, vystrojenie tímu, zápas. Slovenskí reprezentanti vstúpili vo februári 1994 oficiálne na medzinárodnú scénu. Teda vstúpili po necelých 50 rokoch tam, kde už svojho času boli. Vo vojnovom čase, v rokoch 1939 až 1944, hral slovenský výber celkom šestnásť medzištátnych stretnutí, ktoré po tom, ako FIFA oficiálne potvrdila prijatie Slovenského futbalového zväzu od 5. júla 1939, dostali punc oficiality. Od 9. apríla 1944 do 2. februára 1994 však Slovensko v oficiálnej konfrontácii na takejto úrovni nefigurovalo, zápasy hrala československá reprezentácia. V sobotu 29. januára 1994 sa však začala písať obnovená kapitola slovenského národného tímu.

Trénerom mužstva bol Jozef Vengloš. Jediný muž, ktorý dvakrát priviedol čs. tím cez úskalia kvalifikácie až na finálový turnaj MS. Logicky vyznievalo, že sa ujme kormidla slovenskej reprezentácie, ktorú bolo treba začať budovať na zelenej lúke. Česi mali predsa len lepšiu štartovaciu pozíciu: v poslednom spoločnom vystúpení federálnej ekipy mali v hráčskom kádri výraznú prevahu, tréner Ježek dal zo Slovákov v Bruseli šancu len Moravčíkovi s Dubovským, v priebehu zápasu prišiel na trávnik Timko, na lavičke sedel ešte Molnár. Nik viac. Takže Vengloš si musel vysúkať rukávy.

Ale ešte predtým museli konať zväzoví funkcionári, predseda Služanič a generálny sekretár Židovský. Bolo treba vybrať trénera a jeho meno muselo prejsť schvaľovacím procesom výkonného výboru.

Voľba bola jednoznačná - Jozef Vengloš! Ale... Ten bol od leta 1991 viazaný v istanbulskom Fenerbahce, v zmluve mal klub po dvoch rokoch práce naňho opciu. "Nastala v neskorších reáliách nezvyčajná zhoda názorov fanúšikov i ľudí z hnutia. Drvivá väčšina sa zhodla v tom, že prvým trénerom slovenskej reprezentácie v jej novodobej histórii by mal byť Vengloš. Volali sme mu do Istanbulu, pozvali sme ho na osobné rokovanie do Bratislavy, ponuka na funkciu reprezentačného trénera predsa musí mať nejakú formu,“ spomínal po rokoch Židovský.

"Fenerbahce je klubový gigant, my si doma ani teraz nevieme domyslieť, aký veľký vplyv má tento klub v tureckej spoločnosti na ľudí. Dva roky práce v ňom boli pre mňa úžasný zdroj skúseností a inšpirácie, pritom som mal za sebou už pôsobenie v Sportingu Lisabon i Aston Ville," vrátil sa do jarných mesiacov roku 1994 Vengloš. Podvedome však aj on vedel, že vedenie SFZ pri úvahách, koho osloviť s funkciou, uvažuje nad ním. "Vedel som, že ak tú ponuku dostanem, nebudem váhať. Peniaze neboli témou, mal som vlastne len jedinú podmienku - vzhľadom na to, že bolo treba začať skoro od nuly, som chcel mať aj funkciu manažéra reprezentácie. Teda niečo na anglický spôsob, aby som mal právo aj zodpovednosť za mužstvo ako celok."

Bratislavské rokovanie bolo krátke. A aj keď sa objavila otázka, či by človek jeho rangu nestál o funkciu prvého muža slovenského futbalu, teda o post predsedu zväzu, Vengloš trval na trénerskej pozícii. Podloženej právomocami manažéra. Plat? Pri peniazoch, aké dnes lietajú na tomto fóre, úsmevný: 50-tisíc slovenských korún.

Vengloš si sám zložil realizačný tím. Z federálnych čias poznal prácu lekára Pavla Maloviča, samozrejme, ho bral. Cez neho vedel, koľko roboty odvedie masér Peter Hečko starší v mládežníckych reprezentáciách, tak sa vytvoril pevný zdravotnícky tandem. Brankárov zveril Ivanovi Sochorovi, poradcom na psychológiu bol profesor Ivan Macák. Ale asistent? Svojím výberom hlavný tréner zaskočil všetkých a ním vlastne odštartoval jednu z tichých zákulisných vojen, ktoré frustrovali potom roky slovenské futbalové prostredie.

Ján Kocian vtedy končil hráčsku kariéru, ale s trénerstvom nemal žiadnu praktickú skúsenosť, dokonca v prvej chvíli ani žiaden kvalifikačný papier. "Poznal som ho ako hráča, stopercentného profesionála, dobrého chlapa. Mal za sebou roky v nemeckom futbale, ako inteligentný, vnímavý človek absorboval množstvo poznatkov, navyše som predpokladal, že ako nedávny hráč bude mostom medzi trénerským stolcom a kabínou, veď s niektorými futbalistami ešte hrával," vysvetlil Vengloš aj s odstupom času svoju voľbu. Priznal, že nepočítal s takým pnutím, aké vyvolalo Kocianovo menovanie. "Ani mi nenapadlo, že by z toho mohol byť problém, argument na napádanie mojej a jeho osoby."

Ešte jedno meno z realizačného tímu zarezonovalo - Ján Popluhár. Stal sa jeho neodmysliteľnou súčasťou, zaradili ho do kolónky pod názvom kustód. Fakt, ktorý je aj po rokoch používaný ako dôkaz, že velikánov si naša spoločnosť - v tomto prípade futbal - neváži... "Janko už nežije, nemôže teda povedať sám, ako to bolo. Pravda je taká, že po tom, ako sa rozpadol Slovšport a on prišiel o robotu, sa sám uchádzal u nás o nejakú aktivitu. Nechcel kancelársku robotu, chcel byť pri ihrisku, pri hráčoch, medzi ľuďmi," Vengloš sa stále hnevá, ako sa realita prekrucuje a prezentuje nepravdivo, že ikona slovenského futbalu zbierala spotené dresy po hráčoch, nesiahajúcich mu ani po členky.

"Pán Popluhár bol úžasný chlap, vtipný, s nadhľadom. A u hráčov mal rešpekt, v žiadnom prípade to nebolo zo strany zväzu šliapanie po jeho mene," odmieta reči, ktoré sa tiež roky šíria po krajine, aj Židovský. V neposlednom rade boli za prácu aj peniaze, čo k neveľkému invalidnému dôchodku tiež nebolo zanedbateľné a keďže vtedy neexistovala žiadna nadácia internacionálov, toto bol jeden z mála spôsobov, ako mu prilepšiť.

"Popluhára sme milovali a vážili si všetci, od prvého spoločného zrazu. Pri jeho úlohách mu pomáhali masér Hečko a mladí hráči, to bolo dané hierarchiou v kabíne. Dôležité preňho bolo, že bol súčasťou tímu, každodenného cvrkotu, od budíčka do večierky, že ho ľudia počúvali a hovorili s ním,“ dokresľuje skutočný stav vecí Pavel Malovič.

Vyrazili sme teda do Emirátov. Na prelome januára a februára. Prvá oficiálna konfrontácia slovenskej reprezentácie v jej novodobej histórii sa odohrala v Sharjahu, na turnaji s účastníkmi MS: SAE a Egypt na nich hrali v roku 1990, Maroko sa chystalo v 1994. "Naša diplomacia sa rozbiehala, všetci sme sa učili, ako otvárať dvere, nadviazať kontakty, ponúknuť zápas, vyrokovať podmienky,“ potvrdzuje Židovský s odstupom dvoch desaťročí. Sám sa vtedy prelúskaval štúdiom angličtiny, generálny sekretár týmto jazykom musel a musí vládnuť. Účasť na turnaji v Emirátoch bol Venglošov benefit. "Poznali ho v tom kúte sveta, pôsobil v Malajzii, prednášal tam v mnohých krajinách, vedel, komu zavolať, koho osloviť."

Tréner nadviazal na svoju ideu, v dnešnej dobe už nerealizovateľnú, no vtedy potrebnú: aby národné mužstvo počas zimnej prestávky absolvovalo vo vhodných klimatických podmienkach zápasové sústredenie. A hralo podľa možnosti s čo najsilnejšími súpermi. Bolo tak v ére Československa, keď ním vedená reprezentácia nastúpila proti Brazílii či Argentíne, chcel to aj so Slovenskom. Pravda, pre nováčika na medzinárodnej scéne sa ťažšie dohovárali duely s rivalmi z absolútnej elity.

Zahraničné kluby svojich háčov neuvoľnili, takže prvá reprezentačná akcia bola bez Moravčíka (St. Etienne), Dubovského (Real Madrid), Gloneka (Ancona), Penksu (Eintracht Frankfurt), po dohode so Slovanom ostali klubu k dispozícii Tittel, Zeman, Krištofík a Gostič. Vengloš dal dokopy osemnástku, pre ktorú vytýčil základnú povinnosť: "Zbierať skúsenosti. Štyria legionári a chýbajúci slovanisti patria do zostavy, musíme však mať taký káder, aby sme vedeli dôstojne hrať medzištátne zápasy aj v prípade absencie niektorého z nich."

Aj preto nezabudol na jedno zo svojich "futbalových detí", Vladimíra Weissa. Ten sa práve vracal z pôsobenia v Česku (Sparta, Drnovice) domov (do Dunajskej Stredy) a pozvánka ho potešila. "Chytám formu, ktorá ma oprávňuje obliekať reprezentačný dres. A reprezentovať je pre mňa veľká česť," povedal účastník MS v Taliansku, ktorý hral naposledy za národný tím v septembri 1990, ešte československý. Potom viac ako tri roky nič, aj pre zranenia, aj pre iné okolnosti. Na Venglošovo pozvanie však reagoval okamžite ústretovo a...

A bol to Weiss, kto sa zapísal do archívov. Slovensko v premiére v novodobej histórii vyhralo nad SAE 1:0 jeho gólom! "Hyravý šiel do riskantného súboja, vkĺzačkou mi posunul loptu a keď som sa ocitol zoči-voči brankárovi, rozhodol som sa ho obstreliť. Nežiadala sa bomba, stačilo technicky...“ tak opísal autor gól, ktorý je historicky v archívoch pri dátume 2. február 1994.

Už po zápase náš tréner priznal, že tlak na mužstvo bol enormný. Keď ho cítil on, skúsený, ostrieľaný matador, zocelený desiatkami zápasov na tých najvážnejších fórach, ako sa museli cítiť hráči, ktorí si len otvárali reprezentačnú kapitolu? Veď medzištátny zápas vo federálnom áčku mali na konte pri slovenskom debute len Vencel, Kinder, Hipp, Hyravý a Weiss, dokopy to bolo 38 štartov v čs. drese... "Význam zápasu mal dopad na psychiku hráčov,“ povedal po stretnutí Vengloš.

Slováci nastúpili celí v modrom. Na turnaji v SAE hrala reprezentácia v "adidasoch", od domáceho zápasu s Chorvátskom nosila oblečenie od spoločnosti Coq Sportif.
Ďalšie dva zápasy na turnaji sme prehrali - s Egyptom 0:1, s Marokom 1:2. Pre ľudí doma vari aj sklamanie... Duely na Slovensku nik nevidel, informácie išli cez výpravu, jediným novinárom priamo na mieste bol redaktor Športu Pavel Kršek. Ten po skončení turnaja napísal súhrnný komentár, ktorého leitmotívom bolo: tí naši tam hrali tak, ako mohli... A využil citát trénera Vengloša: "Medzinárodný futbal, či sa nám to páči alebo nie, je iný než v slovenskej a ale tiež bývalej federálnej lige.“ Aj tak však typicky venglošovsky nalial optimizmus: „Päť-šesť hráčov dokázalo, že do základného kádra slovenskej reprezentácie už patrí."

Aj preto sa netajil ambíciou postúpiť na záverečný turnaj ME do Anglicka. Hovoril to už pred žrebom kvalifikácie, trval na tom aj po tom, ako nám osud nadelil do skupiny Francúzsko, Rumunsko, Poľsko, Izrael a Azerbajdžan. Ale to je už ďalšia kapitola...

HLÁSIL SA JEŽEK!

Keď sa skončila spoločná púť mužstva RČS kvalifikačným zápasom MS 1994 v Bruseli, skončilo sa aj pôsobenie trénerského triumvirátu Ježek - Lička - Adamec pri ňom. Česi sa rozhodli menovať ku kormidlu svojej reprezentácie Dušana Uhrina staršieho, Slováci sa logicky upínali na Vengloša, ale... "Pravdou je, že sme mali možnosť osloviť Václava Ježka. Ten mal záujem viesť slovenský tím, nemal prakticky žiadne finančné požiadavky, povedal, že ak s mužstvom postúpi, prémia mu všetko vykompenzuje. On mal záujem, ale jednak už vtedy mal takmer 70 rokov a potom pre nás bol favoritom Vengloš,“ odkryl zaujímavosť z tej doby niekdajší zväzový sekretár Peter Židovský. Peniaze neboli témou, mal som vlastne len jedinú podmienku - vzhľadom na to, že bolo treba začať skoro od nuly, som chcel mať aj funkciu manažéra reprezentácie.

AKO SME HRALI

SLOVENSKO - SPOJENÉ ARABSKÉ EMIRÁTY 1:0 (0:0)
2. februára 1994 v Sharjahu
Gól: Weiss
Slovensko: Vencel - Stúpala, Moravec, Hipp, Kinder -O. Daňko, Tomaschek, Hyravý, Weiss - J. Timko, Faktor (75. Zvara). 

SLOVENSKO - EGYPT 0:1 (0:0)
4. februára 1994 v Sharjahu
Slovensko: L. Molnár - Stúpala, Moravec, Hipp, Kinder -Hyravý, Tomaschek, Malatinský (61. Obšitník), Solár - Zvara (61. Diňa), J. Timko

SLOVENSKO - MAROKO 1:2 (1:1)
6. februára 1994 v Sharjahu
Gól: Faktor
Slovensko: Vencel - Stúpala, Vidumský, Hipp, Solár (85. Kinder) - Weiss, Tomaschek, Obšitník, O. Daňko -Faktor (75. J. Timko), Diňa (65. Malatinský).

KONEČNÁ TABUĽKA TURNAJA