Vaše meno nachádzame v zozname 28 rozhodkýň na majstrovstvách sveta futbalistiek do 17 rokov v Kostarike.

"Pozvánka na svetový šampionát ma potešila. Mám skúsenosti z predošlých vrcholných podujatí, som rada, že ich budem môcť zúročiť v Kostarike. Myslím, že účasť na záverečnom turnaji MS je niečo, čo by chcel zažiť každý rozhodca alebo asistent.“

Dnes ste rozhodkyňou s odznakom FIFA, aké boli rozhodcovské začiatky?

"Ťažké. Čo som sa naplakala, chcela som to zabaliť. V nižších súťažiach, v „okrese“ je to zložité. Musíte mať ľudí okolo seba, ktorí vás podržia. Postupne som sa snažila posúvať vyššie. Musíte veriť, že budete v správnom čase na správnom mieste. Je to šťastie byť rozhodkyňou a mať možnosť pôsobiť vo vrcholovom futbale. V samých začiatkoch mi ani len nenapadlo, že by som sa mohla prepracovať tam, kde som dnes. Jedno je isté, stojí to za to. Celá tá námaha a tréningy neboli zbytočné.“

Čo ste museli obetovať a prispôsobiť rozhodcovskej kariére v osobnom živote ?

"Ako som postupovala do vyšších súťaží, rástli aj moje požiadavky v práci. O jednu som prišla, musela som si nájsť novú. V súčasnosti mám tento problém vyriešený, šéfovia majú pre moje pískanie pochopenie. Niekedy je ťažké nájsť časový priestor pre tréningy. Normy sú neúprosné, musím zvládať fyzické testy podľa mužských tabuliek.“

Ako často trénujete?

"Absolvujem päť tréningov týždenne s trénerkou.“

Poznáme vás z domácej najvyššej súťaže. Rozhodujete aj ženské zápasy?

"Iba v zahraničÍ. Zápasy záverečných turnajov majstrovstiev sveta alebo Európy sú nevšedným zážitkom.“

Nechceli ste to niekedy skúsiť ako futbalistka?

"Nikdy som nevedela hrať futbal a dlho som neovládala ani základné pravidlá. Je pravda, že som chodila s otcom na futbal a z tribúny niekedy pokrikovala na rozhodcov (smiech).“

Kde potom nastal ten osudový zlom? Kedy bolo rozhodnuté, že budete rozhodkyňou?

"K futbalu som mala vďaka otcovi vždy blízko. Dlho som nemala žiadne hobby, chcela som sa niečomu poriadne venovať. Tak som sa naučila pravidlá. V martinskom okrese som bola jediná žena, cítila som podporu ľudí a sama som sa chcela posúvať vyššie.“

Na Slovensku rozhodujete zápasy v najvyššej súťaži. Povedzme si otvorene, futbal nie je divadlo, občas sa rozhodca stane terčom hnevu hráčov alebo fanúšikov.

"Skôr anonymných fanúšikov z tribún, hráči si toľko nedovolia. Na tejto úrovni sú to inteligentní ľudia. Každý rozhodca musí počítať s nespokojnými hlasmi z tribún a zachovať pokoj a nadhľad. To je údel každého rozhodcu.“

Dostať sa do najvyššej súťaže je snom každého rozhodcu, vám sa to podarilo ako prvej žene.

"Za tento veľký úspech musím poďakovať Komisii rozhodcov, najmä pánovi Krchňákovi a Markovi. Za dôveru, ktorú do mňa vkladali. O niečom takom som nikdy ani len nesnívala, nikdy som o nič také nežiadala. Nemyslela som si, že niečo také je vôbec možné.“

Čo si dokážete na futbale vychutnať najviac? Viete sa naň pozrieť očami bežného fanúšika?

"Futbal vnímam čisto z pozície rozhodcu. Ak som na futbale v pozícii diváka, aj vtedy sledujem výhradne rozhodcu a asistentov. Ako drží zástavku, ako sa pohybuje po čiare. Poznáte to, choroba z povolania.“

Aké sú vaše ďalšie rozhodcovské sny a plány?

"Chcela by som zažiť atmosféru ženského turnaja na Olympijských hrách, alebo byť v nominácii na ženské majstrovstvá sveta v Kanade. Posledný svetový šampionát v Nemecku mi unikol o vlások, verím, že tentoraz by som sa mohla ocitnúť medzi nominovanými a zažiť vrchol rozhodcovskej kariéry.“