Večný mladík, športovec telom a dušou, ktorému vek nikdy nedovolil čo len pomyslieť, že by vynechal futbal s partiou kamarátov, tenisový zápas či tréningovú jednotku doma v posilňovni. Aj dnes, ako v časoch aktívnej kariéry, berie šport vážne a ide sa potrhať za víťazstvom. Tak ako berie šport vážne, tak dokáže okolie pobaviť úsmevnými príbehmi a rozosieva okolo seba smiech a pozitívnu náladu. "Vasil", ako znie jeho prezývka, sa dnes dožíva 75. narodenín.

Prehrať video

Hrával na ľavom krídle, to bola jeho parketa. "Tu som bol doma," ukazoval hrdo jubilant popri čiare na trnavskom štadióne pri poslednom stretnutí, "tu som prebral loptu, urobil kľučku, zrýchlil a z krídla som to posielal do šestnástky. Jožo Adamec a pred ním nebohý Šturdík vedeli čo s takou loptou urobiť. Padáčiky im padali pekne na kopačky," spomína jubilant Štibrányi. 

V roku 1962 sa ocitol v nominácii do Čile na svetový šampionát. Pre mnohých to bolo prekvapenie, nie pre rodáka z Vlčkoviec. "Predtým sme hrali v Prahe zápas s Uruguajom. Bol to môj najlepší výkon v živote. Všetko mi vychádzalo, unikal som hráčom súpera ako sa mi chcelo. Vždy som bol rýchly, ale v tomto zápase nedostižný. Tušil som, že mám šance ísť do Čile," spomína Jozef Štibrányi.

Stalo sa. Tréner Vytlačil ho nominoval do základnej zostavy hneď v prvom zápase proti Španielsku. Cítil, že práve Štibrányiho rýchlosť by mohla byť v dueli s vysokým favoritom rozhodujúcou. "Aj sa tak stalo. Po rohovom kope, odkopol niekto loptu na stredový kruh, kde som čakal. Lopta opísala oblúk nad mojou hlavou, otočil som sa a obrancovia Reija a Santamaria boli za mnou. Bežal som snáď šesťdesiat metrov s loptou na nohe. Počul som ich dych a dupot kopačiek na orosenej trávičke. Brankár vybehol, ešte raz som sa pozrel a padáčikom som ho prehodil. Lopta sa dokotúľala do siete, vyhrali sme 1:0. Po zápase sa v novinách objavil nadpis - Hiso unico Trnava. Tí Čiľania nevedeli ani ako sa volám, nazvali ma Trnava," hovorí s úsmevom a dodáva. "Sváťo Pluskal mal pred zápasom pravdu. V tuneli sme pozerali na Španielov ako na bohov. Gento, Suarez,Puskás... Sváťo prišiel a hovorí, pozrite, akí sú navoňavkovaní, vlasy nagelované, ale nohy majú rovaké ako my. V zápase mali prevahu, ale my sme boli víťazi," hovorí o najslávnejšom zápase kariéry Jozef Štibrányi. 

Po rokoch strávených vo Vítkoviciach sa s manželkou Lydkou vrátili domov na Slovensko, do Križovian. "Celé roky som bola cez víkendy sama, Jožko hrával futbal, športoval a nikdy s tým neprestal. Aj dnes zbalí tenisovú tašku s raketou a bojuje o každú loptičku na dvorci a doma rozoberá, ako súpera zdolať a zlepšiť sa. Žiadna choroba, žiadne okolnosti ho nezastavia keď ide o šport. To je celý on, vždy si išiel za svojim cieľom," hovorí manželka Lydka s láskou a úsmevom.

S prianím pevného zdravia, splnených prianí a radosti nielen zo športu, sa ku gratulantom pripája celá futbalová rodina na Slovensku. Živió a srdečná gratulácia Vasil!