6. marca 2011 navždy odišla do futbalového neba legenda slovenského, československého, európskeho i svetového futbalu - Ján Popluhár. Opora Slovana Bratislava, 62 násobný reprezentant, držiteľ striebornej medaily z MS 1962 v Chile, historicky prvý československý Futablista roka (1965) a v neposlednom rade aj dlhoročný zamestnanec SFZ sa naposledy (symbolicky) na verejnosti objavil 15. februára 2011 kedy spolu s ďašími internacionálmi a predstaviteľmi SFZ blahoželal Jozefovi Venglošovi k jeho životnému jubileu.

Na Jána Popluhára spomínajú prezident SFZ Ján Kováčik, generálny sekretár Jozef Kliment a jeho dlhoročný spoluhráč Alexander Vencel.

Prehrať video

Pamiatku Jána Popluhára si pripomenul aj Výkonný výbor na úvod svojho dnešného zasadania. Po jeho skončení jeho predstavitelia pôjdu položiť veniec k jeho hrobu v Bernolákove.

Cena pre najlepšieho futbalistu roka nesie od minulého roka práve meno Jána Popluhára, pričom jeho aktuálnym držiteľom (za rok 2011) sa stal Martin Škrtel.

Spomienky spoluhráčov

Jozef Vengloš: "Janko Popluhár bol futbalistom, ktorý si svojím obrovským nasadením, bojovnosťou, ale najmä čistým štýlom hry dokázal na ihrisku veľmi rýchlo vybudovať veľký rešpekt, úctu a uznanie. Pre tieto vlastnosti ho obdivovali nie iba spoluhráči, ale aj jeho súperi. Bol to človek, ktorý si aj v tých najťažších okamihoch veľkých zápasov na svetovom či európskom šampionáte dokázal zachovať rozvahu a chladnú hlavu. Janko ako stredný obranca dokázal hrať čisto, bez faulov a najmä v prospech kolektívu. Ako v ligovom, tak aj v reprezentačnom drese vždy hral v duchu fair play, bez hrubých faulov či iných nešportových zákrokov. Bol to čestný a slušný človek. A pri tom sa tvrdým súbojom vôbec nevyhýbal. Práve naopak, jeho umenie vo vzduchu i na zemi bolo obdivuhodné. Ja som si na ňom najviac vážil jeho poctivosť v tréningu a pracovitosť v zápasoch. Popluhárova kondícia bola obdivuhodná, prehľad o dianí na ihrisku ukážkový a dirigovanie mladších spoluhráčov v obrane neopakovateľné. Vždy spoľahlivý Bimbo, ako sme ho od čias legendárneho trénera Jima Šťastného všetci volali, predviedol svoju výnimočnosť priaznivcom futbalu najmä na svetovom šampionáte v Čile, kde sa výraznou mierou zaslúžil o senzačné druhé miesto vtedajšieho Československa. Striebro v Čile bol mimoriadny úspech a Popluhár v strede obrany bol pilierom vtedajšieho československého výberu. Jeho výkony na tomto podujatí mali obrovský ohlas nie iba v Československu, ale aj v Európe a na celom svete."

Anton Urban: "Janko bol veľkolepý futbalista a veľkolepý človek. Na ňom som si vážil predovšetkým to, že aj po výnimočných úspechoch, ktoré na ME 1960 a MS 1962 dosiahol, nikdy nebol velikánom pýchy, ale velikánom pokory, slušnosti, čestnosti a fair play. V tom by mohol navždy zostať vzorom pre svojich nasledovníkov. Ako futbalista prežil pri svojom milovanom športe veľa šťastia, krásy, nádherných úspechov a celosvetovej slávy. Vďaka jeho bezchybným výkonom a čestnej hre ho poznal celý vtedajší futbalový svet. Neskôr po skončení aktívnej činnosti prežil aj veľa smútku, starostí, zdravotných problémov a žiaľu. Aj to však patrí k životu. Je obdivuhodné, ako bojoval so svojimi problémami. Nikomu sa nesťažoval, málokto vedel o jeho vážnych zdravotných starostiach. To bol celý on. Navždy však zostane veľkou postavou svetového, európskeho, československého a slovenského futbalu. Veď byť druhým na svete vo vtedajšej mimoriadne silnej konkurencii je taký obrovský úspech, aký po jeho generácii už nikto v Československu, respektíve na Slovensku nedokázal zopakovať. Aj preto hral za výber Európy, bol v mužstve sveta, legendárny Sir Stanley Matthews ho chcel mať za súpera pri svojej rozlúčke. Moje najkrajšie spomienky na neho budú navždy spojené so skutočnosťou, že pri všetkých jeho reprezentačných i klubových triumfoch a úspechoch som bol vedľa neho. Spolu sme ich oslavovali, spolu sme ich prežívali, tešili sme sa z toho, že sa mu na ihrisku mimoriadne darilo. Nič však nebolo zadarmo. Janko bol obdivuhodný hráč aj v tom, že vo futbale nič neoklamal. Hral s obrovským nasadením, čestne a vždy férovo. Aj keď ako stredný obranca neraz musel byť v osobných súbojoch dôrazný, nikdy nebol vylúčený. V tom bol tiež vzorom pre mladších spoluhráčov v Slovane a v reprezentácii."

Jozef Adamec: "Janko Popluhár zostane navždy v pamäti a v srdciach nie iba jeho bývalých spoluhráčov v Slovane Bratislava a československej reprezentácii, ale aj u všetkých futbalových fanúšikov, ktorých dokázal potešiť svojou obetavou a čestnou hrou. Ja som ho poznal ako citlivého, slušného a veľmi férového človeka, ako futbalistu s obdivuhodnou kondíciou a prehľadom. Vo vtedajšom futbale bol veľkým pojmom. A nie iba vo vtedajšom Československu, ale aj v Európe a vo svete. Bol to hráč, akých po trávnikoch vtedy veľa nebehalo. Bimbo, ako sme ho všetci vo futbale volali, bol mimoriadne pracovitý a obetavý obranca, cez ktorého súper len tak ľahko neprešiel. V hlavičkových súbojoch bol nenapodobiteľný. Pre mňa osobne to však bol skúsený futbalista, ktorý na ihrisku i mimo neho pomáhal nám mladším. Bol takým naším patrónom. Vďaka svojim bohatým herným a životným skúsenostiam nás vedel usmerniť, poradiť nám a pomôcť. Bol to priamy a čestný chlap. Na Janka Popluhára mi navždy zostanú iba tie najkrajšie spomienky."

Ján Zlocha: "Ak by musela stačiť jedna veta na jeho charakteristiku ako hráča, povedal by som: vždy som bol rád, keď som bol v zápase jeho spoluhráčom, a nie súperom... Ale o Janovi nemožno povedať len jednu vetu, lebo človek ako on si zaslúži viet stovky. Ako človek, ako futbalista, ako kamarát. Bol naším veliteľom, poslúchali sme ho na slovo, taký stĺp, pilier, o ktorý si nabili hubu súperi. A bol krásne čitateľný - keď sa mu na čele objavilo „V”, vedeli sme, že je zle... A hoci na prvý pohľad vyzeral utiahnuto, vedel sa baviť a vedel zabávať. Ktorí sme ho poznali, nechali sme ho vyrozprávať sa a potom sme si to všetci krásne užívali. Príhod, ako mu Šaňo Hováth, veľký zberateľ platní, nechcel dať čo len podržať ani jednu vinylku, pretože sa bál, že by mu ju zlomil či rozpučil, bolo veľa. Vždy sme spomínali, ako mu hovoril: Jano, ty by si nemohol byť úradník, pero do tej tvojej laby ešte nevymysleli...”

Josef Masopust: "Jána Popluhára mali všetci radi pre jeho prirodzenú dobrotu, ústretovosť, vedel poradiť, pomôcť, nijakú srandu nepokazil. Ale dokázal povedať i tvrdú pravdu do očí, nebál sa zvýšiť hlas, kritizovať, keď bolo treba. Neuhol na ihrisku a ani v živote. Bol úprimný, rovný, neznášal podrazy. Určite mi to odpustí, ale prezradím zážitok, ktorý sa mi vždy v súvislosti s ním vybaví. Keď sme v roku 1963 ešte aj so Sváťom Pluskalom nastúpili za výber sveta proti Anglicku, leteli sme prvý raz v živote prvou triedou, platila to FIFA. Hanbu na ihrisku sme neurobili, a tak sme sa dohodli, že cestou domov to oslávime. Pitie bolo zdarma, rozhodli sme sa pre červené víno, ktoré bolo vynikajúce. Zrazu vidím, že Ján je celý červený. Pýtam sa ho, či mu nie je zle. On mi na to - že práve naopak, cíti sa skvele. A hneď vysvetľoval: keď mám na tvári červenú len jednu žilu, tak som vypil liter vínka. Keď sa mi zafarbí druhá, tak mám v sebe dva. A keď som červený celý, tak som úplne grogy... Preto ti prajem, drahý priateľ, aby si aj tam hore mal spokojnú červenú tvár."