Rodák z Kysaku svoju klubovú futbalovú kariéru spája najmä s klubom ŠK Slovan Bratislava, v ktorom hral v rokoch 1953 až 1968, kedy prestúpil do rakúskeho klubu Wacker Innsbruck, kde o rok neskôr pre zranenie ukončil aktívnu činnosť. Za najvýznamnejší míľnik v jeho reprezentačnej kariére treba určite považovať účasť v striebornom tíme na letných olympijských hrách v Tokiu v roku 1964, kde hrdo nosil kapitánsku pásku. Anton Urban neskôr pôsobil ako tréner v prvoligových tímoch (Petržalka, Slovan, ČH Bratislava).

Prehrať video

"Registračný preukaz mám od roku 1947 a, chvalabohu, až doteraz," prezradil pre oficiálnu webstránku Slovenského futbalového zväzu Anton Urban. "Futbal sa zmenil tak, že sú skoro prázdne štadióny. Za mojich mladých časov bolo na prvej lige alebo na medzištátnych zápasoch vždy vypredané. Dnes, žiaľ, keď poviem 'poloprázdno', tak je to viac ako v skutočnosti," skonštatoval smutnú realitu jubilant.

Anton Urban rád spomína na všetkých spoluhráčov, ale špeciálne na detské mužstvo v roku 1947, kedy začal hrávať a základ vie vymenovať ešte dnes: "Vtedy bola jedenástka Moze, Buček, Slezák, Zapletal, Berta, Urban, Jančovič, Lukačovič, Čecho, Cisár, Guríča. V tej dobe dospelí, o rok-dva neskôr, boli Reimann, Venglár, Vičan, Baláži, Jajcay, Benedikovič, Laskov, Pažický, Tegelhoff, Preiss, Šimanský. Mal som tu česť, že som s nimi začínal," povedal Urban, ktorý nezabudol ani na ďalších spoluhráčov ako Popluhár, Jankovič, Vengloš, Kráľ a ďalší.

"Účasť na olympijských hrách je pre mňa posvätnou, ikonickou záležitosťou. Obrovským vyznamenaním pre človeka je už skutočnosť, že sa olympijských hier zúčastnil. Vtedy tam bolo okolo osemtisíc účastníkov a pri otváracom ceremoniáli, keď sme boli na tom slávnom ihrisku, kde sme potom hrali finále, som si pomyslel: 'Keby sa nám podarilo tu zakončiť futbalovú súťaž.' A stalo sa. Takže pre mňa sú to nádherné vnútorné, zaväzujúce spomienky na futbal a na život," prezradil osobnú spomienku A. Urban.

Futbalový rast Antona Urbana formoval najmä Leopold 'Jim' Štastný. "Bol to nedostižný filozof, prostoreký, jednoduchý, pravdivý, geniálny," povedal A. Urban, ktorého celkovo trénovalo 26 trénerov, ktorých mená má zapísané. "Nielen nás, ale aj všetkých ostatných futbalistov viedli k tomu, aby hrali na hraniciach svojich schopností a možností. Protiváhou toho bolo, že od Karlových Varov až po Prešov boli vždy vypredané futbalové štadióny. Myslím si, že poslaním športu, a futbalu obzvlášť, je zabávať pracujúci ľud," vysvetlil jubilant.

Anton Urban je stále aktívnym členom futbalovej rodiny, hoci v súčanosti je to už v rovine funkcionárskej, keďže pôsobí ako člen Disciplinárnej komisie SFZ. "Nebola ani horšia, ani lepšia, ani iná, lebo mládenci sú vždy beťári, ako sa hovorí, a dopúšťajú sa aj previnení. Pristupujem k nim ako ku spoluhráčom, nie ako nejakým hriešnikom. Prakticky sa nič nezmenilo na tom, že faul je faul, podrazenie, kopnutie, udretie a oplzlé reči, ktoré by nemuseli byť, aj to sa vyskytne, takže niet v tom rozdielu," porovnal svoju a súčasnú futbalovú generáciu A. Urban.

Na stretnutiach futbalových internacionálov pravidelne debatujú o futbale, diskutujú o svojich názoroch. "Chodíme na všetky zápasy, sledujeme to a dosť kriticky hodnotíme dianie, ktoré tu je, pretože bez divákov sa futbal hrať nedá a divákov pozývajú futbalisti na štadióny. To je alfa a omega futbalu ako takého," dodal Urban, ktorý po poslednom zápase našej najvyššej reprezentácie v Izraeli povedal, že: "Mám z tohto výsledku, ale hlavne z hry, veľmi príjemný pocit. Hráčom by som prial, aby s pokorou a nadšením bojovali za česť a slávu slovenského futbalu. Keď budú mať tieto pocity a nadšenie, tak verím, že v tých mimoriadne ťažkých zápasoch uspejú."