Po Antonovi Urbanovi, Ľudovítovi Cvetlerovi, Antonovi Švajlenovi a Vojtechovi Masnom prevzal dnes pamätnú plaketu k 50. výročiu zisku striebra na olympijských hrách 1964 v Tokiu aj Vladimír Weiss najstarší. Ani jemu zdravotný stav nedovolil zúčastniť sa na tradičnom vianočnom stretnutí internacionálov v sídle Slovenského futbalového zväzu a tak sme za najstarším z rodu Weissovcov vycestovali do Limbachu, kde je strieborný olympionik a trojnásobný československý reprezentant doma. Plaketu podpísanú prezidentom SFZ Jánom Kováčikom a generálnym sekretárom SFZ Jozefom Klimentom mu odovzdal kamarát, v súčasnosti manažér tímu internacionálov SR Ladislav Petráš.

Obaja sú spätý s futbalom v Prievidzi, hoci v jednom drese sa na ihrisku nestretli. Osud to zariadil tak, že keď ostrieľaný harcovník Vladimír Weiss prišiel do mesta v Hornonitrianskej kotline, mládenec Laco Petráš sa akurát poberal preč z Prievidze do veľkého futbalu. Napriek tomu bolo na čo spomínať. Už malá výstava fotografií v predsieni napovedá, čo je najkrajšou spomienkou na bohatú futbalovú kariéru Vladmimíra Weissa. Na jednej z nich preberá na stupni pre víťazov striebornú medailu, vedľa je zarámovaný diplom za 2. miesto na olympiáde v Tokiu.

"Na Tokio sa nedá zabudnúť. Aj preto, že je spojené s narodením syna Vladka. Veľmi som si prial vidieť ho ešte pred odletom, no nepodarilo sa. Narodil sa 22. septembra a to sme už boli na ceste. Stálo ma to niekoľko fliaš červeného vína, tréner Vytlačil zavelil - "jenom to červený". Prvýkrát som ho videl v Tokiu na fotografiách, ktoré priviezli neskôr novinári. My sme boli v dejisku hier už dobré dva týždne pred ich otvorením. Vladka som na vlastné oči videl až po prílete, to už mal asi mesiac", spomína Vladimír Weiss po 50 rokoch. 

Na olympijskom turnaji patril k oporám strieborného tímu, tréner Vytlačil mu dal dôveru vo všetkých zápasoch. "Jeho taktika nebola prešpekulovaná. Žiadne veľké rozbory. Vždy nám povedal "kluci jdeme na nich, dáme jim pětku!" a potom dodal "zaplať pánbůh když to skončí jedna nula". Vyhrali sme všetky zápasy, prehra prišla až vo finále. Dali sme si vlastenca, škoda že Tóno Urban nepremenil šancu za stavu 1:2. Medaila sa ráta, ale mohlo to byť ešte lepšie," spomína Vladimír Weiss.

V reprezentačnom drese odohral v rokoch 1964 a 1965 tri stretnutia. "Nahradil som v obrannej formácii kapitána Ladislava Nováka, no v tom čase som už mal svoj vek." Na úspechy najstaršieho z rodu Weissovcov nadviazal syn i vnuk. Obaja boli pri prvej účasti Slovákov na svetovom šampionáte 2010 v Juhoafrickej republike - jeden v úlohe trénera, druhý priamo na ihrisku. Syn pôsobí v Kazachstane, vnuk v Katare. "Obaja sú veľmi ďaleko, v televízii nie je možné sledovať ich zápasy, dcérka mi však občas niečo ukáže na záberoch zo sociálnych sietí. Teším sa z nich," dodal na záver medailista spred 50 rokov Vladimír Weiss najstarší.