Pred 50 rokmi deväť Slovákov v 17-člennom kádri trénera Vytlačila vybojovalo na OH 1964 v Tokiu striebornú priečku. Kapitán Anton Urban, Ľudovít Cvetler a brankár Anton Švajlen zavítali nedávno do Bratislavy aby na vianočnom stretnutí internacionálov prevzali z rúk prezidenta SFZ Jána Kováčika a generálneho sekretára SFZ Jozef Klimenta pamätné plakety. Vojtechovi Masnému povinnosti nedovolili do Bratislavy pricestovať, nechal pozdraviť bývalých spoluhráčov a dohodli sme si stretnutie v meste, v ktorom strávil najkrajšie futbalové časy. V utorok (16.12.) mohol aj on v Trenčíne prevziať plaketu a prijať gratuláciu k jednému z najväčších úspechov československého futbalu od generálneho sekretára SFZ Jozefa Klimenta. 

V Trenčíne ste prežili najkrajšie futbalové roky a aj v súčasnosti zažíva Trenčín pekné futbalové časy. 

"Všetko chce svoj čas. Dnes chýba mužstvám trpezlivosť. Ako príklad uvediem bratislavský Slovan. Posilnil sa o kvalitných hráčov, z Trenčína prišli Štefánik a Kubík, ale aj oni potrebujú čas. Vo futbale trvá dlho, veľmi dlho, kým si všetko sadne a zapadne do seba."

Čo bolo základom úspechov trenčianskeho futbalu za vašich čias? Na čom to stálo?

"Na širokej hráčskej základni. Bolo z čoho vyberať. Vtedajší Spartak sa zlúčil v roku 1957 s  Merinou, predtým Odeva s TTS a vznikol klub Jednota Trenčín. Každé predchádzajúce mužstvo malo béčko, bavíme sa o 30-40 futbalistov na jedno mužstvo. Jednota mala z čoho vyberať. Postúpili sme do ligy, ale ešte stále to nebolo to pravé. Až prišiel "Karči Báči" (pozn. tréner Borhy) a ten dal mužstvu tvár. V šesťdesiatom druhom prišiel Slovan so Schrojfom, Popluhárom, no už v desiatej minúte sme vyhrávali 2:0. Tréner vedel čo chce a prišli výsledky."

V čom bol najväčší prínos trénera Borhyho?

"Budete sa čudovať, na volejbalovom ihrisku sme pilovali taktiku. Vysvetľoval nám, čo od ktorého hráča chce a podarilo sa mu vyskladať kvalitné mužstvo. Mal som v ňom svoje miesto a spolu so mnou tiež Koiš, Pokorný či Kopanický. S niektorými sme sa nedávno streli na uvedení trenčianskej Siene slávy, no niektorí, Bencz, Koiš a Hojsík už nie sú medzi nami. Čo sa dá robiť, starneme."

Doma ste pôsobili výlučne v Trenčíne.

"S výnimkou dvoch rokov počas vojenčiny v Pardubiciach. V šesťdesiatom som sa vrátil, už o dva roky sme postúpili do prvej ligy a ako nováčik sme skončili na druhom mieste."

V silnej konkurencii ste prekvapili všetkých. Ako sa vám to podarilo?

"Ako nováčik sme vstupovali do súťaže s cieľom zachrániť sa. Hoci sme zbierali body, nikto nehovoril o vrchných poschodiach tabuľky. Stále sme mali na mysli záchranu, až sme mali tých bodov dosť a cieľ bol splnený. No víťazstvá a body pribúdali ďalej. V predposlednom kole sme remizovali doma so Spartou a v poslednom prehrali v Nitre. Titul nám ušiel o tri body. Ak by sme boli naň viac mysleli a lepšie sa sústredili na záver ligy, možno by sme naň aj dosiahli."

Mali ste šťastie na veľkých trénerov. Zažili ste Vytlačila, po Borhym ste hrávali aj pod trénerom Vičanom.

"Písal sa rok 1967. Veľká škoda, že nakoniec odišiel do Bratislavy. Pamätám si na zájazd do Kolumbie a Kostariky, kde sme odohrali štrnásť zápasov. Po poslednom sa rozplakal. Tak mu prišlo ľúto, že sa lúči s mužstvom. A to odchádzal do silnejšieho Slovana."

Kariéru ste si okorenili tromi úspešnými rokmi v rakúskom First Vienna. 

"Vtedy bolo možné hrať v zahraničí. Kvašňák hral v Belgicku a veľa nechýbalo a skončil by som v Belgicku tiež. Nakoniec z toho bolo Rakúsko. Neskôr stiahli za mnou aj bývalého spoluhráča Pala Bencza, tak sme tam hrali ako dva útočné hroty. Darilo sa nám, boli sme veľmi spokojní. Mne vyšla najlepšie druhá sezóna. Dal som 20 gólov a bol som druhý najlepší strelec súťaže. Lepší bol len jeden hráč Rapidu s 23 gólmi." 

Váš najväčší úspech sa však viaže k striebru na OH 1964 pod vedením trénera Vytlačila. Na turnaji ste nastúpili vo všetkých zápasoch.

"Vytlačil bol človek, ktorý rozumel futbalu a rozumel najmä ľuďom. Podľa týchto kritérií staval mužstvo a taktiku. Vedel, čo je schopný ten-ktorý hráč urobiť.  V Tokiu nás bolo iba sedemnásť. Pôvodne mal cestovať aj tretí brankár Trenčan Rihošek. Nebolo dosť financií, namiesto dvadsaťtri členného kádra sme dorazili do Tokia iba sedemnásti. Podarilo sa mi streliť dva góly Južnej Kórei. Vtedy sa nesmelo striedať, mám spomienku, ako sa jeden z Kórejčanov zranil, no s rozbitou hlavou statočne dohral. Boli to krásne futbalové časy. Systém 4-2-4 bol práve v tejto ére najkrajší."

Vo finále sme podľahli Maďarsku 1:2. Ako ďaleko alebo blízko sme boli ku zlatu?

"Po prvom polčase bol stav nerozhodný 0:0. V druhom som mal veľkú šancu na úvodný gól práve ja, no lopta iba šuchla brvno. Onedlho unikol Ferenc Bene po krídle a po centri sme inkasovali vlastný gól. Smola. Otvorili sme hru a Maďari pridali aj druhý gól. Potom sa sústredili na obranu a nám sa podarilo už iba znížiť. Futbal je raz taký. Urobili sme chyby, prehrali sme."

V reprezentácii ste odohrali pamätný duel proti Portugalsku v kvalifikáci o postup na MS 1966. 

"Bol to nešťastný zápas. Celý týždeň pršalo, hralo sa na rozmočenom trávniku. V tíme Portugalska bolo niekoľko víťazov vtedajšieho PEM Benficy Lisabon - Coluna, Torres, Simões, Eusébio. Dokonca sme nepremenili ani pokutový kop. Kvašňák bol zranený, Popluhár povedal, že sa na penaltu necíti a Vladovi Weissovi brankár vystihol loptu po jeho pravej ruke. Potom dal Eusébio gól niekde od "praporku" a prehra bola na svete. Napriek dažďu bolo vypredané, v hľadisku sa tiesnilo na Tehelnom poli 65-tisíc divákov."

Hrali ste proti dvom velikánom svetového futbalu. Po Eusébiovi na Maracane o rok neskôr aj proti Pelému. Dokonca svieti v kolónke strelcov okrem Pelého práve vaše meno.

"To je pravda. Po prvom polčase som vystriedal debutanta Ondrášika. Sýkora vystrelil tvrdo z pravej strany, brankár Gilmar vyrazil loptu predomňa a znižoval som na 1:2. Proti Pelému som hral ešte raz, ale bol to neoficiálny zápas. V ňom sme viedli po polčase 4:1 a päť minút pred koncom 4:3. Pelé sa tlačil rukami, bojoval, pretláčal sa. Pelé dal dva góly a ja tiež, no prehrali sme 4:6."

Medzi vami a bratom Mariánom je dvanásťročný rozdiel. Trénovali ste niekedy spolu? Stretli ste sa niekedy na ihrisku v jednom mužstve?

"Len raz na hodoch v Chynoranoch. Tie bývajú začiatkom novembra. Pršalo a asi bolo málo hráčov. Otec prišiel domov a hovorí mi - musíš ísť hrať. Tak som išiel a Marián hral tiež. Ako šestnásťročný."

Obaja ste vynikali schopnosťou obísť hráča a predriblovať sa obranou súpera. Trénovali ste dribling obchádzaním kuželov?

"Kdeže, to musí mať hráč v sebe. Musí sledovať periférnym videním postavenie spoluhráčov aj protihráča. A samozrejme, dokonale ovládať loptu. Keď dá hlavu dole, tak do niekoho akurát vrazí. Dribling sa pestuje na malých pláckoch. V Chynoranoch sme hrávali pouličné turnaje. Šesť hráčov v poli plus jeden brankár, miesta veľa nebolo. Dnes sedia deti za počítačmi, ale za našich čias sa prišlo zo školy a ak niekto nemusel doma pomáhať s dôležitou prácou, mastil na ulici futbal. V zime zas hokej. Kde bol plácek, tam sa hralo."

V tých časoch platilo, že Slováci to mali do reprezentácie ďalej. Vám sa túto bariéru podarilo zlomiť. Nastúpili ste v deviatich reprezentačných zápasoch.

"Hráči zo Žiliny, z Prešova či Lokomotívy Košice sa museli ukázať a upozorniť na seba výkonom v Prahe. Ak tam zahral hráč dobre, mal šancu. V šesťdesiatom siedmom sme vyhrali na Juliske 4:0. Dukla nastúpila v najsilnejšom zložení s Masopustom, Jelínkom, Pluskalom či Brumovským. Už do polčasu bolo 4:0."

V olympijskom kádri bolo dokonca deväť Slovákov. 

"To bola zásluha trénera Vytlačila. Ten veru nepozeral na to kto je Čech a kto Slovák. Vyberal si do mužstva vhodné typy a nenechal si od nikoho nič diktovať."

Spomínate si na chvíle, kedy vám zavesili na krk medailu?

"Pamätám. Nastúpili sme do radu, prišli s medailou, zavesili na krk, poďakoval som. Chybou bolo, že ju nedostali všetci. Veľmi dobre sme si rozumeli s volejbalistami. Povzbudzovali sme sa. Golián s Labudom bojovali v semifinále proti Japonsku. Domácich bolo v hale 5-tisíc, nás, Čechoslovákov asi pätnásť ale prekričali sme ich. Japonci nepoznali hlasité povzbudzovanie. V čase voľna sme navštevovali atletiku, videli sme aj iné športy."

Sledujete futbal aj dnes? Máte prehľad?

"Sledujem ligy doma i v zahraničí. Tešia ma tiež výsledky slovenskej futbalovej reprezentácie. Kormidlo prevzal tréner, ktorý vie ako na chlapcov a rozumie futbalu."