Originálny, jedinečný, nenapodobiteľný, legendárny. Nikto neoslovil toľko generácií televíznych divákov, nikto nedosiahol pri svojej práci s mikrofónom toľko uznania, rešpektu, úcty.

Stal sa nedosiahnuteľným horizontom pre nás všetkých, ktorých očaril až natoľko, že sme sa rozhodli hľadať podobnú cestu. Tak ako Michelangelo postavil v Ríme chrám, tak Karol Polák postavil chrám televízneho športového komentovania u nás.

Nechceme ho maľovať vodovými farbami, chceme byť ako on a je krásne, že sa to nedá, lebo sme len malí zvestovatelia jeho posolstva.

Futbal vždy prirovnával k životu. Raz sme stáli s Lacom Borbélym po ligovom zápase a Karol sa pri nás pristavil: „Chlapci, načo v televízii hovoríte pri komentovaní o držaní lopty? Lebo ak my traja pôjdeme do baru a uvidíme krásnu ženu, ja s ňou budem tancovať, Marcel jej bude pri bare platiť a Laco s ňou nakoniec odíde na izbu, tak nám dvom bola územná prevaha nanič!“

S futbalom prežil niekoľko generácií výnimočných slovenských hráčov. Od striebornej číľskej partie, cez „veľkú” Trnavu, triumf Slovana v PVP 1969, pamätnú marseillskú noc s postupom do Mexika 1970 cez Maďarov, bratislavské derby Inter – Slovan v júni 1975, vrchol v Belehrade ME 1976, aj bronz na ME 1980, olympijské zlat. Odkomentoval osem svetových šampionátov, stovky ligových, pohárových a medzištátnych zápasov. Ťahal od čias Popluhára, Schrojfa, Scherera, až po časy Moravčíka a futbalu po nežnej revolúcii.

Miloval futbal, hovoril o ňom ako o „krásnej rozprávke na dobrú noc“, ako o „fenoméne, ktorý sa stal vierou.“ Učil všetkých nesmierne dôležitú vec: „Vážte si každého športovca, prvého i posledného, pretože ich život je plný odriekania a jedna zlá veta ho môže pošpiniť.“ A neustále opakoval: „Hovorte málo, ale povedzte veľa!“

Ako spomínal Marcel Forgáč v úvode galavečera Futbalistu roka 2013 pri uvádzaní Karola Poláka: „Pre nás bol futbal od malička súčasťou života a tou súčasťou bol aj ten HLAS.“ Lebo ak mal Frank Sinatra prezývku The Voice (Hlas), tak hlasom televízneho futbalu u nás je navždy Karol Polák.

Mal byť hercom, ale zažiaril na celkom inom javisku. Nebol kométou, zostal stálicou. Strácame v ňom neopakovateľnú legendu.

Karolko, ďakujeme za všetko, za šťastie, že sme Vás mohli poznať.

Karol Polák (7. septembra 1934 – 17. januára 2016)

Stal sa legendou Česko-slovenskej televízie. Tesne po dokončení vysokoškolského štúdia na VŠMU v Bratislave a tesne pred nástupom do hereckého angažmánu v Martinskom divadle sa stal v roku 1957 moderátorom Ozvien dňa, hlavnej spravodajskej relácie ČST na Slovensku. So Štefanom Mašlonkom a Radom Siváčkom boli priekopníkmi športového televízneho komentovania. Pracoval v Čs. televízii do júna 1991. Komentoval priebeh dvanástich zimných a letných olympiád (1964 – 1988), ôsmich MS vo futbale (1962 – 1990), na siedmich z nich sa zúčastnil, ako aj siedmich majstrovstiev Európy. Bol na vyše tridsiatich európskych a svetových šampionátoch v krasokorčuľovaní, s jeho komentovaním sú spojené nezabudnuteľné úspechy Karola Divína, Ondreja Nepelu, Hany Maškovej, Liany Drahovej či Jozefa Sabovčíka. Komentoval generácie úspešných slovenských športovcov, hneď v prvej polovici 60. rokov po založení tradície vysielania priamych prenosov sprevádzal s komentátorským mikrofónom desiatky podujatí z najrôznejších športových odvetví.

Väčšina divákov si ho pamätá ako futbalového komentátora, ale počas dlhých rokoch komentoval aj ľadový hokej (dokonca aj pamätné víťazstvo nad Sovietmi na zimnej olympiáde 1968 v Grenobli), počas zím krasokorčuľovanie, ale okrem toho aj lyžovanie, basketbal, hádzanú, volejbal, atletiku, plávanie, motoristické preteky, box, v 60. rokoch cyklistické Preteky mieru, vodné pólo, dokonca šerm a na Silvestra 1979 nezabudnuteľne počas vyše piatich minút aj futbal ako Labutie jazero v podaní sólistov a zboristov Baletu Čs. televízie. Bol moderátorom veľkých estrádnych programov, konferoval významné spoločenské podujatia. Za svoju prácu nielen na televíznom a športovom poli dostal viacero ocenení, medzi nimi Bronzové kruhy SOV.