Po šampionáte, ktorý nebol z hľadiska futbalovej teórie ani praxe ničím prelomový, pretože sa neprezentoval žiaden zásadný nový herný štýl, vygeneroval však nového európskeho šampióna. Do zoznamu víťazov pribudla desiata krajina a debaty o (ne)zaslúženosti čo už len účasti vo finálovom zápase, nehovoriac o triumfe v ňom, právom nahnevali aj portugalského trénera Fernanda Santosa v predvečera záverečného duelu.

Jedna z krás futbalu je práve v tom, že mu každý rozumie, každý si v ňom vyberie to svoje a svojho (obľúbenca), preto je permanentnou a vhodnou témou na debaty. Každý fanúšik má právo povedať si svoj názor ku hre, úrovni šampionátu, jednotlivcom i mužstvám, k výsledkom i konečnému poradiu. Sväté právo a aj ono, či práve ono, robí z futbalu to, čím je, teda najrozšírenejší šport, zábava, radosť, fascinácia pre milióny, fenomén naprieč zemeguľou.

Vychádzajúc z tohto práva si myslím, že Portugalsko neotrávilo európsky futbal, neposunulo ho späť, nie je hrobárom, ani brzdou hernej moderny. Nikto nikoho nenúti kopírovať štýl, akým sa Santosov (či v závere predĺženia finále aj Ronaldov...) výber dopracoval až na najvyšší stupeň, tak ako nebolo vzorom, hodným nasledovania, ani Grécko v roku 2004, ale (nielen pre nás) ani Španielsko, európsky šampión 2008 a 2012.

Portugalčania nehrali najkrajší futbal na Eure, ale aj tak boli priamymi aktérmi jedného z najpozerateľnejších zápasov turnaja (s Maďarskom 3:3), v ktorom sa „najkrajší” CR7 naštartoval a predviedol v parádnom kostýme (spomeňte si na jeho pätičkový gól na 2:2), čím len potvrdil, že je jedným z najlepších futbalistov súčasnosti. Možno ho nemať rád, možno sa mu posmievať za jeho bolestínstvo, možno sa nestotožniť s jeho manekýnstvom a machovstvom, ale každý súdny priaznivec futbalu musí uznať, že bol absolútne správnym lídrom, ku ktorému patria – ako k hocikomu inému výnimočnému – aj excesy, akým bolo zahodenie mikrofónu do vody, či ochrana fanúšika, ktorý preskočil plot, aby si s ním urobil selfie na hracej ploche. Víťazný tím musí mať hráča, ktorý je jasným vodcom nielen na ihrisku, ale aj v kabíne, nielen v zápase, ale aj všade okolo mužstva.

Ale Portugalsko nebol len Cristiano Ronaldo, lebo jeho spoluhráči neboli zo skupiny „pán Nikto.” Brankár Rui Patricio, stopér Pepe, mladý Renato Sanches (aj oficiálne najlepší mladý hráč ME) a rad za radom ďalší: Jose Fonte, Joao Mario, Wiliam Carvalho, Adrien Silva, Raphael Guerreiro, Nani, Cédric... Nie hviezdy svetového kalibru, ale rozhodne nie iba priemerní futbalisti.

Tréner Fernando Santos, ktorý nemá publicitu ako jeho veľkohubý krajan, ale už aj tak veľký rešpekt vo futbalových kruhoch mu tento turnaj ešte zvýraznil. On zostavil výber, ktorý vyhral šampionát, on varioval zostavu od prvého duelu v skupine, on vymyslel taktiku na jednotlivé zápasy a bol za ňu zodpovedný, on našiel miesto pre Ronalda nielen na trávniku, ale aj pri fungovaní tímu. To všetko sú aspekty, ktoré slabý odborník, neznalý teórie a praxe, nedokáže.

Portugalsko nehralo najlepší futbal na Eure, ale ten nehralo ani Francúzsko, druhý finalista. Možno ak by sa Les Bleus stali šampiónmi kontinentu, vďaka tomu, že boli v pozícii domáceho mužstva, vďaka Griezmannovi, najlepšiemu strelcovi turnaja, vďaka sympatiám voči Deschampsovi, Sissokovi, Giroudovi či Llorisovi, vďaka rešpektu voči Evrovi futbalová Európa by nepolemizovala o oprávnenosti majstra.

Ale po výsledku finále 15. majstrovstiev Európy platí, že Portugalsko je šampiónom nášho kontinentu a zaslúži si gratuláciu! Od každého, kto má futbal rád.