Videla na vlastné oči päť zápasov, všetky, v ktorých hrali Slovenky. Ako niekdajšia špičková futbalistka mala čo povedať k turnaji.

Bolo podľa vás dobre, že Slovensko organizoval ženský šampionát do 19 rokov?

”Pre podstatu ženského futbalu u nás určite, bola to dobrá, alebo výstižnejšie výborná reklama.”

Absolútne bez výhrad?

”Organizačne úplne. Ako správny sa ukázal výber dejísk, všetky štyri organizátorské mestá – Senec, Zlaté Moravce, Senica, Myjava – boli výborní hostitelia, svedčí o tom počet divákov, ktorí na zápasy ženských devätnástok chodili. Myslím si, že to príjemne prekvapilo všetkých. Na zápasy našich vždy cez tisícku prítomných, solídna návšteva na semifinálových dueloch bez slovenskej účasti, veľa ľudí na finále, aj keď mnohí sa potom pri daždi rozutekali...”

Ťahalo vás to na ihrisko?

”Ako sa to vezme. Koho raz futbal dostal, koho opantal a kto miloval kopanie do lopty, toho to bude ťahať na trávnik vždy. Ja som presne taká... Ale má to aj druhú stranu mince a tá taká príjemná nie je.”

V čom?

”Ako nie nestranný divák, ako fanúšik našich dievčat, videla som veľký rozdiel medzi úrovňou nášho tímu a európskej špičky. Dievčatá za to nemôžu, robili, čo sa dalo, možno v mnohom šli nad rámec svojich možností, ale je tam obrovská medzera. Nezatvárajme si oči pred pravdou, že to tak nie je. Mala som pocit, akoby naše hráčky preskočili prvý schodík v postupnosti, potom ako by im chýbal základ. Devätnásťročná baba musí byť tak pripravená, aby mohla hrať aj za áčko.“

A žiadna naša reprezentantka podľa vás toto kritérium nenaplnila?

”Dve áno. Klaudia Fabová a Michaela Moťovská.”

V neoficiálnom rebríčku sme skončili na 7. mieste...

”To nie je pravdivá pozícia. Naša domáca liga nemá takú kvalitu, žiaľ. Talentované hráčky sa ponáhľajú von, takže súťaž u nás vlastne nemá ako napredovať. Ja som mala šťastie, že som v rokoch, kedy sa získavajú základy, hrala súťaž s chlapcami. Futbalovosť našim dievčatám nechýbala, ako fyzická a mentálna pripravenosť áno.”

V čom teda najviac zaostávame za špičkou európskeho ženského futbalu?

”Ekonomické zázemie. Kvalita domácej súťaže. Početnosť členskej základne. Hmmm, prečo by sme nemohli mať jednu futbalovú akadémiu pre dievčatá? A prečo by dievčenský tím nemohol hrať pravidelnú súťaž s chlapcami?”

Malo Francúzsko na turnaji najlepší tím?

”Za mňa určite! Tím, aj jednotlivkyne.”

Útočníčka Marie-Antoinette Katoto, so 6 gólmi najlepšia strelkyňa šampionátu, vás ako niekdajšiu kanonierku upútala najviac?

”Klobúk dolu, dala šesť gólov. Ale pre mňa top hráčkou bola nevysoká Francúzka s číslom 7, Delphine Cascarino. Skvelé futbalové myslenie, narábanie s loptou, prirodzený pohyb. To bola paráda, určite mala atletickú prípravu, ktorú vo futbale zužitkovala. Navyše aj pekné dievča...”

Boli nové majsterky Európy aj šťastnejšie ako ich finálové súperky zo Španielska?

”Tá šanca Španielok v nadstavenom čase finále, z ktorej mohol padnúť vyrovnávajúci gól? To patrí k futbalu, najlepší majú aj šťastie, lebo mu idú oproti.”

Bolo vám ľúto kapitánky Španielska Nahikari Garciovej, smutnej hrdinky finále, ktorá tú šancu spálila a ešte predtým zahodila jedenástku?

”Veľmi. Nikto by nechcel byť v jej koži, chúďa dievča... Všimla som si potom na sociálnych sieťach posmešné komentáre, dotkli sa ma aj za ňu. Nikto, kto hral futbal, by také zosmiešňujúce slová nepovedal, nenapísal. A nikto, kto rešpektuje pocity druhých, rovnako. Ale fakt je, že si nespomínam, že by som v mojej kariére takú príležitosť zabila.”

Aká je budúcnosť ženského futbalu?

”Vo svete svetlá. A u nás? Vieme, v čom zaostávame, čo nám treba robiť, aby sme napredovali. Ekonomicky to na Slovensku nebude asi nikdy ako v Nemecku, ale pracovitosťou a poctivosťou sa dajú robiť kroky vpred, príkladom je mužské áčko i dvadsaťjednotka. Aj ženám a dievčatám sa treba takto inšpirovať...”