Zoznamovací zápas v Rumunsku

K reprezentácii ste prišli v čase, keď to s ňou nevyzeralo celkom ružovo. Veľa ľudí tvrdilo, že prídete s tvrdou rukou, napriek tomu pôsobíte skôr ako mentor, motivátor. Ako by ste zhodnotili svoje prvé mesiace vo funkcii?

"Dostal som šancu od prezidenta, Výkonný výbor to schválil a do funkcie som išiel plný očakávania. Človek má dostatok skúseností z ligy, z európskych pohárov a predsa je reprezentácia niečo výnimočné. Tak som to vnímal ako hráč a takisto som to bral ako tréner. Prvýkrát som si mohol vybrať tých najlepších hráčov pre spoluprácu, čo v minulosti nebolo, pretože v lige človek niečo zdedí, niečo doplní.

Na úvod ste mali možnosť konfrontovať sa v priateľskom zápase proti Rumunsku. Čo vám tento zápas ukázal?

"Prvé stretnutie a prvý zápas s Rumunskom bol pre mňa zoznamovací, tešil som sa na to a dopadol, pravdupovediac, dobre. Nielen, čo sa týka výsledku, ale to, že od prvého momentu, keď som sa stretol s hráčmi, som videl, že sú to profesionáli. Brali to vážne, či už tréningový proces, či mimo a napokon aj samotný zápas. To bola pre mňa dobrá skúsenosť a bol som plný očakávania, ako to zoberú počas prvého kvalifikačného zápasu, pretože o mesiac bol dvojzápas s Bosnou a Hercegovinou. Veľmi ťažký, náročný dvojzápas."

Septembrový kvalifikačný dvojzápas proti Bosne a Hercegovine

V septembri Slovensko čakal kvalifikačný dvojzápas. O postupových možnostiach sa už naozaj len teoretizovalo. Ako ste pripravovali mužstvo na tomto náročnom zraze?

"Pripravovali sme sa zodpovedne, niečo sme si vyskúšali v Rumunsku, kde však chýbali napríklad Škrtel a Hubočan, s ktorými som počítal do základu. Na Bosnu a Hercegovinu bol káder až na Stocha prakticky kompletný. Oba zápasy s Bosnou a Hercegovinou boli pre mňa skutočne výnimočné, lebo sme zaplnili štadión aj v Zenici aj v Žiline, nasadenie a atmosféra boli fantastické. Pre mňa ako trénera však najdôležitejšia bola kvalita hry, a tá bola obojstranne na vysokej úrovni. Bosniaci majú vynikajúci káder, čo potvrdili postupom na svetový šampionát. Výsledok zápasu v Zenici bol pre mňa nadstavba, pretože od kvality hry sa odzrkadlí aj výsledok, a ten bol vynikajúci, keďže Bosna dovtedy všetko vyhrala a remizovala len v jedinom zápase v Grécku, tak to bol veľmi úspešný výsledok. Bol som zvedavý, či dokážeme zopakovať výsledok o niekoľko dní doma proti rovnakému súperovi."

Čo rozhodlo o tom, že sme nedokázali výsledok zopakovať na domácej pôde?

"Nemali sme domáce prostredie v tom zápase, nakoľko 90% ľudí bolo z Bosny. Chlapci po tom výkone v Rumunsku, či Bosne si zaslúžili plný štadión, ale svojich fanúšikov. To sa, žiaľ, nestalo. Motivoval som ich tým spôsobom, že som im povedal: 'Herec, keď vyjde na javisko a vidí plnú sálu, tak musí podať kvalitný výkon.' Chlapci sa skoncentrovali a v prvom polčase podali vynikajúci výkon, vyhrávali sme 1:0, škoda, že sme tak dobre rozohratý zápas nedotiahli do víťazného konca, pretože dvakrát po sebe poraziť Bosnu a Hercegovinu, to už by niečo znamenalo. Zápas sme ale vplyvom rôznych okolností nezvládli, aj kvôli tomu, že sme nemali domáce prostredie. Fanúšikovia súpera ich dohnali do víťazného konca, keď naši hráči už nemali dostatok síl tlaku odolávať. Som presvedčený, že za podpory divákov, by ten zápas zvládli. Na dobrý výkon sa zabudne, ide ďalej iba výsledok, a ten bol zlý. V domácom prostredí, keď sa vyhráva 1:0, sme to mali zvládnuť. Chlapci k zápasom pristúpili maximálne zodpovedne, s nasadením, počas celého pobytu vedeli, kvôli čomu tam prišli a podali, hlavne,  kvalitný výkon a ukázali nám trénerom, že je na čom stavať."

Proti Grécku a Lotyšsku opäť so Stochom

V nominácii na októbrové zápasy došlo k významnej zmene...

"Pred zápasom v Grécku nastali určité komplikácie, nakoľko som od Mareka Hamšíka mal informácie o malých problémoch, ktoré mal už proti Bosne a Hercegovine. Marek ma požiadal, či by som ho zo zdravotných dôvodov neuvoľnil, keďže jeho stav sa nezlepšoval, skôr zhoršoval. V dobrom úmysle som tak spravil. Čas ukázal, že odohral aj Ligu majstrov, aj ligový zápas, takže hoci som mu doprial čas na doliečenie, nám v tom dvojzápase chýbal. Povolali sme ale Miňa Stocha. Štefan Tarkovič bol osobne za ním, rozprával sa s ním, s jeho trénerom, športovým riaditeľom a všetci chceli, aby reprezentoval Slovensko. My sme takisto chceli, tak sme ho povolali. Keď prišiel, tak sme mali záujem, aby komunikoval s médiami, aby to uzavrel, bohužiaľ, zatiaľ sa tak nestalo, čo je na škodu veci. Verím, že v krátkej budúcnosti sa aj toto dá do poriadku. Jeho nomináciou sme v podstate pripravili rovnakú zostavu ako proti Bosne a Hercegovine, ale namiesto Mareka Hamšíka išiel na tú pozíciu Vlado Weiss a na kraji, na ľavej strane, hral namiesto neho Miňo Stoch."

Zápas proti Grécku divákovi ukázal, že vieme nadviazať na predchádzajúce výkony a podať kvalitný výkon aj na nasledujúcom zraze.

"Tento zápas proti silnému súperovi, v jeho domácom prostredí, ktorý bojoval o svetový šampionát zvládli chlapci dobre. Až na úvodných 10-15 minút, v ktorých nás súper osobnými súbojmi, vysokou aktivitou a pressingom dostal do problémov, z ktorých sme ťažko vychádzali, sme ich nepúšťali do šancí, ale ani my sme neboli nebezpeční tak, ako sme si predstavovali. Zhodou okolností, náhod a vecí, ktoré sa vo futbale stávajú sa stalo, že v čase, kedy sme mali hru úplne pod kontrolou, dobre sme kombinovali, využívali sme celú šírku ihriska, síce sme sa do gólových šancí nedostávali, tak práve v tom čase sme si dali vlastný gól. Škoda tejto situácie, ale to sa vo futbale stáva. Hoci sme v druhom polčase vyvinuli dosť úsilia na to, aby sme zápas zvrátili a vyrovnali, boli tam viaceré pološance, odrazené lopty, ale proti perfektne organizovanej hre Grékov sme sa nedokázali presadiť a prehrali sme. Bolo to však po dobrom výkone proti silnému mužstvu, ktoré potom cez baráž postúpilo na svetový šampionát. Zápas ma mrzí, pretože podľa priebehu hry by bola remíza spravodlivejší výsledok ako prehra. Možno sme si to vybrali to budúcna, že budeme mať viac šťastia."

Nemilým pozdravom zo zápasu bolo vykartovanie našich kľúčových hráčov pred záverečným kvalifikačným zápasom. Ako ste videli tento fakt?

"Mrzí ma v tom zápase správanie sa niektorých našich hráčov. V prvých troch zápasoch nebol ani len náznak toho, aby komentovali verdikty rozhodcov, aby sa takto správali. Výsledkom boli štyria hráči vykartovaní z nasledujúceho zápasu o päť dní v Lotyšsku, či už to bol Maťo Škrtel, ktorý dostal zbytočnú červenú kartu po zápase, ale tam boli emócie, veľa urážok na jeho osobu a na našich hráčov, ale aj tak sa s týmto musia vedieť reprezentanti vyrovnať, a potom či už Vlado Weiss, Tomáš Hubočan, Miňo Stoch a taktiež nám chýbal zranený Marek Hamšík, títo nám v Lotyšsku chýbali. Treba povedať, že dostali šancu iní, ktorí menej hrávali a z tohto pohľadu bolo dobré, že mohli takýto zápas odohrať."

Ak by ste sa spätne k tomu zápasu vrátili, ako by ste ho dnes okomentovali?

"Chlapci ukázali najmä v prvom polčase, že majú kvalitu a chuť reprezentovať. Dali dva krásne góly a ďalšie dobré príležitosti v prvom polčase nevyužili, ale vidieť, že hráči, ktorí nehrávajú pravidelne vo svojich kluboch, nemajú zápasovú kondíciu a nevedia podať výkon počas 90 minút. Druhý polčas jasne ukázal, že už sme neboli tak aktívni, púšťali sme súpera do situácií, z ktorých dal jeden gól. Nakoniec sme víťazstvo neubránili, neboli sme už nebezpeční, nedali sme tretí gól a v nadstavenom čase sme po štandardnej situácii dostali vyrovnávajú gól. Už druhý dobre rozohraný zápas sme nedotiahli do víťazného konca. Remíza bola zlý výsledok a hoci sme urobili sedem zmien proti septembrovým zápasom, čo je dosť veľký zásah do zostavy, zápas sme spoločne mali zvládnuť lepšie."

Novembrové priateľské zápasy ako dve strany jednej mince

Novembrový asociačný termín bol akoby koncoročnou bilanciou našich výkonov. Proti silnému súperovi vieme odohrať dobrý zápas, proti papierovo slabším odohráme jemne povedané neočakávané výsledky...

"Je to na zamyslenie, pretože za nášho pôsobenia bol Gibraltár prvým súperom zo šiesteho koša. Pôvodne sme chceli odohrať dva zápasy v tomto termíne s tými najlepšími hráčmi, aby sa viac zohrali, aby ukázali v zápase svoju kvalitu a chceli sme s tými hráčmi, ktorí menej hrávali, odohrať v decembri nejaký zápas. Keďže tam však nebol asociačný termín, ak sme od tohto upustili, pretože by ich kluby neuvoľnili. Preto sme to riešili tak, že to gro tých najlepších hráčov, ktorých sme už v predchádzajúcich zápasoch vyskúšali, sme nominovali proti Poľsku a ďalšej partii sme dali šancu proti Gibraltáru. V Poľsku to bol jeden vynikajúci zápas, fantastická atmosféra, na priateľský zápas prišlo 40 tisíc ľudí, čomu som sám nechcel veriť. Ako je možné, že pár kilometrov od Slovenska príde toľko ľudí? Už samotný štadión, atmosféra, kvalitné mužstvo Poľska na čele s Lewandowskim, Blaszczykowskim, Burusom a ďalšími kvalitnými hráčmi, bola dostatočná motivácia pre našich hráčov. Ukázali, že ako profesionáli sa vedia pripraviť, že rozmýšľajú tak, že keď príde toľko ľudí, musia podať kvalitný výkon. Domáci to brali ako prestíž, pretože bol na lavičke nový tréner a každý sa chcel v dobrom svetle ukázať, vydobyť si určitú pozíciu v mužstve, čiže to bol jeden vážny zápas. Naši chlapci ho zvládli výborne, hlavne úsek hry od 15. minúty prvého polčasu do 45. minúty to bol jeden uragán, dva góly sa dali, ďalšie tri gólové príležitosti sa nevyužili, dostali sme silné mužstvo Poľska do úzkych a druhý polčas, hoci sme urobili nejaké zmeny, sme mali zápas úplne pod kontrolou, mohli sme dať ďalšie góly. Vyhrať v Poľsku, po takom kompaktnom kvalitnom výkone, pretože dá sa vyhrať všelijako, od mužstva v prostredí, ktoré bolo vysoko športové, futbalové, takto by mal vyzerať prípravný zápas."

O pár dní v Portugalsku v prvom oficiálnom zápase reprezentácie Gibraltáru to bolo niečo úplne iné. V čom vidíte hlavné dôvody neuspokojivého výsledku?

"Vidíte, čo futbal prináša. Po jednom fantastickom výkone v Poľsku príde o päť dní sklamanie, hlavne pre mňa. Dali sme príležitosť ďalším hráčom. Aj dnes si dovolím povedať, že sú to kvalitní hráči. Útočná sila Šestáka, Jendriška, Depetrisa, najlepšieho strelca ligy na Slovensku, okrem toho Sylvestr, ktorý je talentovaný a už má niečo odohraté, za podpory defenzívy, ktorá súperovi nič nedovolila. Bol tam ešte aj Guédé, ktorý hrá v Bundeslige, Pečovský, Kóňa... Chýbal nám však kreatívny hráč, ktorý by prišiel s myšlienkou, a hoci sme mali v nominácii Ďubeka, ten sa nám zranil a aj Kóňa sa zranil. Ako mužstvo sme zápas nepodcenili, ani hráči ho nepodcenili, nemožno povedať, že by nechceli, ale nevedeli sa presadiť proti zhustenej obrane, dobre organizovanej, obetavej, tam už je potrebná vyššia kvalita a naši hráči v tom zápase túto kvalitu nemali, aby sa presadili. Je to pre mňa veľké ponaučenie. Je to na škodu veci, že sme si v tom zápase pokazili to dobré z predchádzajúceho zápasu proti Poľsku, ale aj to k futbalu patrí a tu jasne vidieť, že takéto zápasy je potrebné hrať, pretože aj s Andorrou sme mali problém, s Lichtenštajnskom sme mali problémy a ak sa nenaučíme takéto zápasy proti takýmto súperom vyhrávať, nemáme šancu postúpiť na nejaký šampionát. Aj preto v májovom termíne budeme chcieť odohrať takýto zápas s takýmto súperom, aby sme našli tých hráčov, ktorí vedia takéhoto súpera zdolať. Sklamanie pretrváva vo mne dodnes a upadne až vtedy, ak v ďalšej kvalifikácii týchto súperov zdoláme. Potom poviem: 'Áno, nebol to zbytočný, ale poučný zápas.'"

Povedali ste, že herec v plnom divadle má podať kvalitný výkon. Proti Gibraltáru hrali naši pred prázdnymi tribúnami, s 'autobusom' v šestnástke súpera. To musí byť na psychiku hráčov neskutočný tlak.

"To je pravda, ale sú to profesionáli. Bral som to tak, že ide hrať Slovensko, výsledok ide do sveta. Títo chlapci sa s tým musia popasovať a aj na tréningu, keď tam nikto nie je, musia stále nájsť v sebe motiváciu. Pretože bez motivácie, bez emócií, bez toho sa futbal nedá hrať a nedá sa zdolávať súper. Aj z tohto pohľadu to bol poučný zápas, pretože sa môže stať, že budeme hrať zápas, kde bude málo divákov a nebude futbalová atmosféra. O to sú tie zápasy ťažšie a ťažšia motivácia hráčov, ale myslím si, že sú to inteligentní chlapci, natoľko skúsení, že v budúcnosti ich niečo také neprekvapí."

Národná hrdosť, česť trénovať reprezentačný tím

Z vášho hlasu cítiť veľkú úctu voči národnému dresu a hrdosť na dvojkríž na hrudi. Dostala sa vám reprezentácia za posledné mesiace ešte viac 'pod kožu'?

"Samozrejme. Chlapcov som ja osobne nepoznal. Nemal som tú česť a možnosť v klube, v ktorom som pôsobil, ich trénovať. Pre mňa to v podstate boli cudzí ľudia, ktorých som poznal z videnia v televízii. V tomto mi pomohol syn, ktorý mi dal dostatok informácií o týchto chlapcoch, čo mi veľmi pomohlo. Zistil som, že tí chlapci prídu na zraz, chcú prísť, chcú reprezentovať, čiže hoci sa o nich veľa popísalo, porozprávalo, nie je v tom veľa pravdy. Cítim to tak a sledujem to s otvorenými očami. Za 30 dní, počas ktorých sme boli spolu, sa niektorí viac, iní menej otvorili, cítim, že sa dávajú dokopy, chcú byť spolu, tešia sa na stretnutie na Slovensku. Mám z toho dobrý pocit a na tom sa dá stavať, že sa robí partia ľudí, ktorá už niečo odohrala, ale cíti, že niečo by mohla dosiahnuť, a to je tá správna cesta, ktorou by sa to malo uberať."

Keďže sa blížia rodinné sviatky, obráťme list k vašej ‚nefutbalovej‘ rodine. Ako reagovala pani manželka na informáciu, že by ste sa mohli stať trénerom reprezentácie?

"Keď ponuka prišla, prvý impulz, tak sme zhodou okolností boli všetci spolu. S manželkou sme boli na návšteve u dcéry, aj syn tam bol, takže sme boli spolu. Dal som to 'do pľacu'. Z ich strany bola jednoznačná podpora: 'Áno oci, zober to. Poznáme ťa a ty to chceš.' Nebolo to jednoduché rozhodovanie, ale zo strany rodiny to bolo jednoznačné, a keď som o tom premýšľal, takisto som prišiel k záveru, že keď človek niečo robí, tak vrcholom je reprezentácia. Keď som začal futbal hrať, tak som sa chcel stať ligovým hráčom, potom som chcel byť reprezentantom. Takisto keď som začínal ako tréner, chcel som trénovať ligu, chcel som trénovať aj reprezentáciu, ale nie je to jednoduché. Život prináša všeličo a práve vtedy, keď som tomu už ani neveril, prišla tá ponuka. Nebolo potrebné ani veľmi dlho rozmýšľať a s podporou rodiny som to prijal."

Ako to vyzerá teraz? Cestuje vaša manželka na reprezentačné zápasy?

"Je to s ňou trochu problémové, pretože do lietadla ju ťažko dostať, ale osobne bola na zápasoch v Bosne a Hercegovine a takisto aj v Poľsku. Chodila na každý ligový zápas a pri mne jej ani nič iné nezostáva. Pri mne to nie je jednoduché, pretože teraz pozerám päť až šesť zápasov denne, pri televízore strávim aj osem hodín, ale baví ma to, stále na tom futbale niečo vidím, cítim a mám z toho dobrý pocit, keď sledujem zápasy. Aj ona tie zápasy so mnou sleduje, už má aj ona svoje mužstvá, ktorým fandí, takže niekedy sa aj rozdelíme a sledujeme každý iný zápas. Sme futbalová rodina, aj syn hral a hrá futbal, zať je bývalý ligový futbalista, vnuci začínajú, takže je to pre nás taká normálna vec."

Golf – neočakávaný koníček

Dokážete aj niekedy 'vypnúť futbal' a oddýchnuť si od trénovania, sledovania zápasov a uvažovania nad futbalom? Ako oddychujete?

"Začal som hrať golf. Keby niekto pred piatimi, šiestimi rokmi povedal, že golf, tak by som mu povedal, že je blázon, tam sa predsa prechádzajú ľudia, búchajú do loptičky, nebolo mi to vlastné. Predtým som hrával tenis, ale kvôli veku aj kolenám mi to už lekári neodporúčali, tak som vyskúšal golf. Je to bohovský relax, tráviť v prírode tri, štyri hodiny s kamarátmi, kde je troška adrenalín, a keď loptička letí tam, kam má, tak je to aj zaujímavé. Časovo je to veľmi náročný šport, ale každú chvíľu využijem na to, aby som si ho zahral."

Zelenú kartu určite teda máte, aký máte handicap?

"Handicap mám slušný – desať. Mal som už aj single, najlepší som mal 9,4. Odkedy som reprezentačným trénerom, tak toho času je menej a vidieť, že nič sa nedá v živote oklamať."

Zmenili sa spoluhráči na golfe tým, že ste sa stali reprezentačným trénerom?

"Práveže nie. Mám svoju partiu, úzky okruh ľudí, s ktorými si rozumiem a s nimi trávim veľa času."

Rodina, vnuci a Vianoce

Pribudli aj iné voľnočasové aktivity? Napríklad rybárčenie?

"To nie, na to niet času. Mám ešte aj vnukov, takže ak je nejaký voľný čas, tak ho trávim s nimi. Jeden už odišiel zo Slovenska, má takmer osemnásť rokov, už dva roky je v Anglicku, ten mi chýba, ale každý deň skypujeme, takže ho každý deň cítim a vidím. Ďalších dvoch mám na Slovensku, jedného v Košiciach, druhého v Bratislave, čiže voľný čas trávime tak, aby sme jedného aj druhého videli. Dali sa takisto na futbalovú dráhu, nebolo potrebné ich nútiť, tak sa chodíme pozerať aj na ich tréningy, aby ma niečím neprekvapili, keby sa ma niečo chceli spýtať, aby som im vedel poradiť."

V súčasnosti sa hovorí viac o vašom vnukovi Filipovi Lesniakovi, ktorý sa zúčastnil MS do 17 rokov v Spojených arabských emirátoch. On však nebol úplne 'čistý' futbalista...

"Filip bol veľmi akčný chlapec, veľa sa pohyboval, bol neposedný. Začal s futbalom, ale dva tréningy mu bolo málo, tak sme ho dali na tenis. Kamarát trénoval malých chlapcov, tak som mu povedal, že nech ho zoberie, aby sa naučil aj to, že to nie je na škodu veci. Začal hrávať, začal dosahovať úspech, chodil na turnaje v regióne, v kraji a išlo mu to celkom slušne. Až som sa zľakol, že čo z toho bude, pretože na Majstrovstvách kraja skončil druhý a bol víťazný typ, nespokojný, nervózny na kurte, takže tam platia iné pravidlá ako na futbale. Jedného dňa však prišiel za mnou a hovorí: 'Dedo, ja nechcem hrať tenis.' Tak som sa spýtal, prečo to nepovie rodičom, ja som bol rád, že mi to hovorí, ale chcel som vedieť, to teda chce robiť. 'Ja chcem hrať futbal,' odpovedal Filip. Tak som mu len povedal, že si vybral sám, tak nech to robí poriadne. To ma tak nakoniec potešilo, ale ako akýkoľvek šport, či už tenis, plávanie, gymnastika, nemôže v mladom veku uškodiť, tak sa naučil aj tenis, ale potom sa naplno venoval už len futbalu."

Budete mať tradičné východoslovenské Vianoce? Celá rodina pri jednom stole, niekoľko chodov večere?

"Kedysi sme sa stretávali v Matejovciach, v malej dedine pri Spišskej Novej Vsi, keď ešte žili moji rodičia. To bolo úžasné. Teraz je rad na mne, aby sa rodina u nás stretávala, aby sme spolu dobre vychádzali. Nie je to jednoduché, pretože aj syn bol stále rozbehaný, s dcérou to bolo ľahšie. Som šťastný, keď sa spolu stretneme u mňa doma v Košiciach všetci pri jednom stole, keď všetkých vidím. Vianoce sú o tom, aby rodina bola spolu, aby sa tešili jeden na druhého pri dobrej večeri. To, keď vyjde taký rok, vtedy som najšťastnejší človek."

Zo štedrovečerného stola – kapustnica, jucha, bobaľky s makom, pirohy alebo ryba so šalátom?

"U nás je kapustnica a filé so šalátom. Teraz pribudol aj kapor, takže typické Vianoce."