V Liverpoole sa cíti dobre on i jeho rodina. Ani v Evertone, kam odišiel po minuloročných majstrovstvách sveta, mu nie je zle. Spokojný však nie je. Nemôže byť. V Premier League neodchytal ešte ani jeden zápas. Tréner Moyes ho pustil akurát na dva v Ligovom pohári. A to je pre 28-ročného Jána Muchu, chlapa pochádzajúceho z Belej nad Cirochou, už problém. Je to predsa brankár slovenskej reprezentácie

Na linke BRATISLAVA – LIVERPOOL

V utorok ste sa vrátili z New Yorku. Čo vás tam zavialo?

Keďže víkend patril zápasom štvrťfinále Anglického pohára, mali sme voľno. Za veľkú mláku sme sa vybrali celé mužstvo. Bolo super. V klube je takýto výlet tradícia, organizuje sa to s trénermi. Pred dvoma bol Everton tiež v New Yorku, táto voľba vyhrala u chalanov aj teraz, hoci v hre bol aj Dubaj. Spali sme priamo na Manhattane. Bolo to zaujímavé, pre mňa dvojnásobne. V New Yorku mám bratanca z našej dediny, nevidel som sa s ním hádam desať rokov. Spojil som príjemné s užitočným.

Horšie je, že nechytáte. Nedostávate sa do brány Evertonu. Mali ste si sadnúť s koučom Evertonu Davidom Moyesom a prebrať si, čo a ako...

Aj sa tak stalo. Rozobrali sme si situáciu. Nie je to, samozrejme, také jednoduché. Nie je ľahké sa sem vôbec dostať. Nie som na Slovensku, nie som v Poľsku, som v najlepšej lige na svete. Tu majú dvadsať najlepších brankárov, potom dvadsať druhých najlepších... Musím byť profesionál, a tak sa aj ku všetkému postaviť. Pravdaže, chcem chytať. Tréner Moyes mi povedal, že moje túžby akceptuje. Musím však čakať, tak to skrátka je. On chce mať vyrovnaný káder, to je priorita aj z hľadiska môjho pôsobenia v mužstve. Povedal, že do konca sezóny mi šancu dá. Je so mnou spokojný, sleduje, ako pracujem. Opakujem, musím čakať.

Situácia sa však pre vás nevyvíja ružovo. Tim Howard chytá, má pevné miesto v ligových zápasoch. Ale Everton sa vzhľadom na vývoj v lige skôr nasmeroval na Anglický pohár a úspech v ňom. Na rozdiel od iných, ktorí v pohárových zápasoch stavali ďalších gólmanov, v prípade Evertonu opäť chytal Howard.

Áno. Pre Everton bola priorita vyhrať Pohár FA. Moyes preto v pohárových zápasoch posielal na ihrisko najsilnejšiu zostavu. Žiaľ, vypadli sme. Ja som to musel akceptovať, tak to jednoducho bolo a je. V Evertone je 25 hráčov, povedzme, európskej a čiastočne aj svetovej úrovne a každý chce hrať. Treba byť trpezlivý.

Bola vraj možnosť ísť na hosťovanie do Legie Varšava, vášho predchádzajúceho klubu. Čo je na tom pravdy?

Áno, Legia oslovila môj súčasný klub s takouto ponukou. Everton to zamietol.“Poliaci asi oťukli najprv vás. Brali by ste to?„Samozrejme, že najprv oslovili mňa. V klube mám dobré kontakty a stále na mňa nevedia zabudnúť, cha-cha. Bolo by to fajn. V Legii som niečo dokázal a bral by som to tak, že im na tri mesiace pomôžem. Bolo by v čom, Legia hrá o titul. Mal som však aj iné ponuky na hosťovanie, boli z Premier League, Everton však všetky odmietol. Ja som nechcel nič riešiť nasilu, tak som to povedal aj Moyesovi. Vysvetlil mi, že ma potrebuje a že ma pustiť nemôže. Tým to bolo vybavené – v Evertone mám platnú zmluvu, musím sa správať ako profesionál.

Fajn, Evertonu už o chvíľu o nič nepôjde, bude v bezpečnom strede tabuľky. Moyes vám umožní dva-tri zápasy. Sezóna sa skončí a od budúcej máte ten istý problém, o ktorom sa bavíme, nemyslíte?

Povedali sme si, že si ešte sadneme po skončení sezóny. Chcem chytať a keď by sa to malo opakovať, už to budem musieť riešiť. S trénerom mám dobrý vzťah, rešpektujeme sa, čo je super. Ale nechcem ďalší rok presedieť na lavičke. Uvidíme, čo bude v lete.

Nechceme privolávať nešťastie do tímu Evertonu. Ale, zatiaľ to vyzerá tak, že vaša cesta na stabilnejšie miesto v bráne by bola možná len cez zranenie Tima Howarda...

To teda nie! Takto by som to nechcel. To nechce nikto. V živote som nič také nikomu neželal. Najdôležitejšie je zdravie. Aj v Legii som sedel na lavičke dva roky, bol som dvojka Fabiaňskeho. Keď ho predali do Arsenalu, dostal som šancu a potom som sa svojimi výkonmi predal ja. Tim Howard je môj dobrý kamoš, vychádzame fantasticky, je to super chlap, pohoďák. Nemám s ním problém a nenapadlo by mi priať mu niečo také. Vo futbale je najdôležitejšie, aby sme boli zdraví. To je základ, k tomu už treba len trochu šťastia.

Súhlasíme. Mohli ste však byť v kluboch, v ktorých by ste chytali. Jasné, Everton bol výzva, ale...

Urobil by som zas to isté. Ponuka z anglickej Premier League, z takého klubu, akým je Everton, sa predsa neodmieta. To neprichádza každý deň. A, povedzme si, kto sme a čo sme. Svet sa netrápi slovenským futbalom. Proste tak nechce. Nemáme meno, nie sme atraktívni. Taká je pravda. Je minimálna šanca dostať sa do Premier League a presadiť sa v nej. A nerobme si ilúzie, že majstrovstvami sveta sa to zmenilo. Nikto si Slovákov nepýta. Tak to je... Kto sa v posledných rokoch presadil v Anglicku? Koho od nás tu vôbec vzali? Bol tu Stano Varga, teraz Martin Škrtel. Dvaja... Nie je to jednoduché. Anglické kluby si kupujú najlepších hráčov na svete.

S reprezentačným trénerom Vladimírom Weissom ste svoju situáciu v Goodison Parku prebrali?

Ale áno, samozrejme. Konzultujeme to. Pred tromi týždňami bol v Liverpoole, stretli sme sa a stretol sa aj s Davidom Moyesom. Niečo si povedali, to však, samozrejme, nemá vplyv na to, či budem alebo nebudem chytať v Evertone. Bolo to pracovné stretnutie ich dvoch, určite som však bol témou aj ja. Rozhoduje Moyes, je šéf, ktorý má hlavné slovo, kto bude hrať.

Ako v klube hodnotia sezónu?

Ako zlú. Everton má silné mužstvo. Lenže veci sa nevyvinuli tak, ako by sme si predstavovali. Pred začiatkom súťaže mal Moyes v pláne skončiť do 6. miesta, to je teraz už nereálne. Máme strašne veľa remíz, dokopy štrnásť, najviac v lige a nimi sme toho veľmi veľa stratili. Je pravda, že sme veľa toho neprehrali, ale ani nevyhrali. Vypadli sme z Ligového pohára, aj z Pohára FA. A že nás v ňom v osemfinále vyradil druholigový Reading, to je zlé.

Odišiel vám Juhoafričan Steven Pienaar, čo je istotne citeľná strata.

Bol tu už zopár rokov, chcel skúsiť vyšší level. Je v Tottenhame, mohol ísť do Chelsey, ale s ňou sa nedohodol. Urobil dobre, posunul sa, hrá už zas o niečo iné. Mne bolo jeho odchodu ľúto, bol jedným z tých, ktorí sú mi v klube bližší.

Ako vnímate výkony Mariána Kelemena v drese Slasku Vroclav?

Sú výborné. Samozrejme, že registrujem i sériu Slasku. Vroclav má zaujímavého trénera. Orest Lenczyk je stará škola, ja ho mám však rád. Bazíruje na prísnej defenzíve. Poľskú ligu sledujem pozorne ďalej. Poznám v nej všetkých.

Vybrali vás do Siene slávy Legie. Gratulujeme!

Je príjemné byť súčasťou histórie nejakého klubu, mať tam svoju výstavnú skriňu. Už to tam budem mať navždy, a to je milé. Na druhej strane, žiť sa z toho nedá. Legia mi však dala veľa, veľa dobrého, na to sa nezabúda. Veľmi si ma tam cenili a keby som tam ostal, hádam by mi tam aj sochu postavili, cha-cha.... Ale chcel som ísť ďalej. Nie pre peniaze, tie mi dávali aj tam a dali by mi ešte väčšie. Išiel som za výzvou, ktorá môže prísť raz za život, alebo vôbec nie.

Fanúšikovia radi počujú, keď hráč hovorí, ako sa rád vráti do toho či iného klubu. Vo vašom prípade to bude...

Keby som sa mal rozhodnúť dnes, odpovedal by som, že to bude Legia Varšava. Kvôli klubu, kvôli mestu. Ale kto vie, čo by som povedal o rok, o dva – toto hovorím dnes.

Cítite, že vaše miesto medzi tromi žrďami reprezentačnej brány je vysedávaním na lavičke Evertonu ohrozené?

Brankár potrebuje chytať, to je jasné, opak mu nepridá. Ja sa však cítim fajn, som v pohode. Všetko záleží na trénerovi, on musí zvážiť, či do reprezentácie patrím. Viem, že na Slovensku je veľa ľudí, ktorí mi fandia, najmä asi z východu. Robím všetko pre to, aby som ich nesklamal. Strašne by som sa chcel dostať na Euro 2012, ktoré sa hrá na Ukrajine a práve v Poľsku. To je môj sen. Akceptujem však všetko, čo príde. Ak tréner povie, že nie, tak budem musieť hľadať niečo iné a dokázať, že do reprezentácie patrím. Stálo ma veľa dostať sa do reprezentácie a nechcem ju stratiť. Je to moja srdcová záležitosť.

Rus Biľaletdinov vás v šatni Evertonu nedrgol, že čo vy Slováci chcete, keď prehráte s Luxemburskom?

Nie, to nie. Rusi sa trápili v kvalifikácii v Andorre, tiež sa nemali čím chváliť. A Luxembursko? Bol to čudný zápas, veru čudný. Čudnejší som neodchytal. Veľa si z neho nepamätám. Ani netuším, čo sa v tej hmle na druhej strane ihriska dialo. Ale prehrať s Luxemburskom, to sa, samozrejme, nemôže stať... Donekonečna však hovoriť o Luxembursku tiež nemá zmysel, to bolo. Teraz musíme vyhrať dvakrát s Andorrou, získať šesť bodov a pripraviť sa čo najlepšie na jeseň, keď pôjde o všetko.