Anton Urban: "Janko bol veľkolepý futbalista a veľkolepý človek. Na ňom som si vážil predovšetkým to, že aj po výnimočných úspechoch, ktoré na ME 1960 a MS 1962 dosiahol, nikdy nebol velikánom pýchy, ale velikánom pokory, slušnosti, čestnosti a fair play. V tom by mohol navždy zostať vzorom pre svojich nasledovníkov. Ako futbalista prežil pri svojom milovanom športe veľa šťastia, krásy, nádherných úspechov a celosvetovej slávy. Vďaka jeho bezchybným výkonom a čestnej hre ho poznal celý vtedajší futbalový svet. Neskôr po skončení aktívnej činnosti prežil aj veľa smútku, starostí, zdravotných problémov a žiaľu. Aj to však patrí k životu. Je obdivuhodné, ako bojoval so svojimi problémami. Nikomu sa nesťažoval, málokto vedel o jeho vážnych zdravotných starostiach. To bol celý on. Navždy však zostane veľkou postavou svetového, európskeho, československého a slovenského futbalu. Veď byť druhým na svete vo vtedajšej mimoriadne silnej konkurencii je taký obrovský úspech, aký po jeho generácii už nikto v Československu, respektíve na Slovensku nedokázal zopakovať. Aj preto hral za výber Európy, bol v mužstve sveta, legendárny Sir Stanley Matthews ho chcel mať za súpera pri svojej rozlúčke. Moje najkrajšie spomienky na neho budú navždy spojené so skutočnosťou, že pri všetkých jeho reprezentačných i klubových triumfoch a úspechoch som bol vedľa neho. Spolu sme ich oslavovali, spolu sme ich prežívali, tešili sme sa z toho, že sa mu na ihrisku mimoriadne darilo. Nič však nebolo zadarmo. Janko bol obdivuhodný hráč aj v tom, že vo futbale nič neoklamal. Hral s obrovským nasadením, čestne a vždy férovo. Aj keď ako stredný obranca neraz musel byť v osobných súbojoch dôrazný, nikdy nebol vylúčený. V tom bol tiež vzorom pre mladších spoluhráčov v Slovane a v reprezentácii."

Alexander Vencel: "Bol futbalistom, ktorý mal vynikajúci výskok, majstrovsky vedel hrať hlavou a najmä obdivuhodne dokázal čítať hru a pohyb protihráčov. V tom bol výnimočným hráčom. Keď som v sezóne 1961/1962 prišiel do Slovana, mimoriadne som sa usiloval. Ako mladý brankár som chcel chytiť každú loptu, ktorá letela smerom k mojej bránke. Preto som lietal po celom pokutovom území až dovtedy, kým ma Janko raz pri takejto príležitosti rázne nezahnal do bránky so slovami: ´Mladý, zalez späť do svojej búdy, toto je moje územie. Čo ja nezachytím, musíš ty. Ale celá šestnástka je moja. Ty si stráž bránku.´ A odvtedy som po celom pokutovom území už zbytočne nelietal. Veľmi mi tým pomohol, lebo svojim dôrazom na zemi i vo vzduchu urobil kusisko čiernej roboty za mňa - a ja som sa mohol koncentrovať na dianie v malom vápne. Pri spomienke na neho sa mi v pamäti vždy vynorí táto jeho rada. Tiež si veľmi rád spomeniem na to, ako nad nami mladšími držal ochrannú ruku. Vedel nám pomôcť, poradiť, dokázal povzbudiť. Bol to priamy chlap, ktorý v živote vďaka svojmu charakteru a nezlomnej povahe veľa dokázal. Naposledy sme boli spolu v polovici februára na oslavách 75. narodením Jozefa Vengloša. Rozprávali sme sa spolu a nikomu z nás neprišlo na um, že o tri týždne už nebude medzi nami... Vôbec sme netušili, že vtedy v družnej debate sme spolu poslednýkrát. Preto som z jeho odchodu veľmi smutný. Verím, že po jeho nečakanom odchode sú smutní aj jeho obdivovatelia, priaznivci, bývalí spoluhráči i súperi z Európy a zo sveta. Ja osobne som z jeho úmrtia veľmi smutný... Správa o jeho skone ma poriadne zaskočila a zarmútila. Popluhár bol výnimočný hráč, ktorý vo futbale dosiahol výnimočné úspechy. Česť jeho pamiatke."

Jozef Adamec: "Janko Popluhár zostane navždy v pamäti a v srdciach nie iba jeho bývalých spoluhráčov v Slovane Bratislava a československej reprezentácii, ale aj u všetkých futbalových fanúšikov, ktorých dokázal potešiť svojou obetavou a čestnou hrou. Ja som ho poznal ako citlivého, slušného a veľmi férového človeka, ako futbalistu s obdivuhodnou kondíciou a prehľadom. Vo vtedajšom futbale bol veľkým pojmom. A nie iba vo vtedajšom Československu, ale aj v Európe a vo svete. Bol to hráč, akých po trávnikoch vtedy veľa nebehalo. Bimbo, ako sme ho všetci vo futbale volali, bol mimoriadne pracovitý a obetavý obranca, cez ktorého súper len tak ľahko neprešiel. V hlavičkových súbojoch bol nenapodobiteľný. Pre mňa osobne to však bol skúsený futbalista, ktorý na ihrisku i mimo neho pomáhal nám mladším. Bol takým naším patrónom. Vďaka svojim bohatým herným a životným skúsenostiam nás vedel usmerniť, poradiť nám a pomôcť. Bol to priamy a čestný chlap. Na Janka Popluhára mi navždy zostanú iba tie najkrajšie spomienky... Jednu najkrajšiu z nich je teraz ťažko vybrať, lebo som s ním odohral veľa neopakovateľných zápasov. Som smutný z toho, že už nie je medzi nami. Nečakal som, že nás tak skoro opustí... Všetkým, ktorí sme ho poznali, nám bude veľmi chýbať."

Ján Zlocha: "Ak by musela stačiť jedna veta na jeho charakteristiku ako hráča, povedal by som: vždy som bol rád, keď som bol v zápase jeho spoluhráčom, a nie súperom... Ale o Janovi nemožno povedať len jednu vetu, lebo človek ako on si zaslúži viet stovky. Ako človek, ako futbalista, ako kamarát. Bol naším veliteľom, poslúchali sme ho na slovo, taký stĺp, pilier, o ktorý si nabili hubu súperi. A bol krásne čitateľný - keď sa mu na čele objavilo „V”, vedeli sme, že je zle... A hoci na prvý pohľad vyzeral utiahnuto, vedel sa baviť a vedel zabávať. Ktorí sme ho poznali, nechali sme ho vyrozprávať sa a potom sme si to všetci krásne užívali. Príhod, ako mu Šaňo Hováth, veľký zberateľ platní, nechcel dať čo len podržať ani jednu vinylku, pretože sa bál, že by mu ju zlomil či rozpučil, bolo veľa. Vždy sme spomínali, ako mu hovoril: Jano, ty by si nemohol byť úradník, pero do tej tvojej laby ešte nevymysleli...”

Josef Masopust: "Je mi smutno. Pred necelým mesiacom mi blahoželal k osemdesiatinám. Tešil som sa, že príde, ale ospravedlnil sa. Chápal som to, sužovala ho choroba. Už sa, žiaľ, neuvidíme, odišiel mi ďalší kamarát, výborný futbalista. Jána Popluhára mali všetci radi pre jeho prirodzenú dobrotu, ústretovosť, vedel poradiť, pomôcť, nijakú srandu nepokazil. Ale dokázal povedať i tvrdú pravdu do očí, nebál sa zvýšiť hlas, kritizovať, keď bolo treba. Neuhol na ihrisku a ani v živote. Bol úprimný, rovný, neznášal podrazy. Určite mi to odpustí, ale prezradím zážitok, ktorý sa mi vždy v súvislosti s ním vybaví. Keď sme v roku 1963 ešte aj so Sváťom Pluskalom nastúpili za výber sveta proti Anglicku, leteli sme prvý raz v živote prvou triedou, platila to FIFA. Hanbu na ihrisku sme neurobili, a tak sme sa dohodli, že cestou domov to oslávime. Pitie bolo zdarma, rozhodli sme sa pre červené víno, ktoré bolo vynikajúce. Zrazu vidím, že Ján je celý červený. Pýtam sa ho, či mu nie je zle. On mi na to - že práve naopak, cíti sa skvele. A hneď vysvetľoval: keď mám na tvári červenú len jednu žilu, tak som vypil liter vínka. Keď sa mi zafarbí druhá, tak mám v sebe dva. A keď som červený celý, tak som úplne grogy... Preto ti prajem, drahý priateľ, aby si aj tam hore mal spokojnú červenú tvár."