Na slovenských trávnikoch získal dva tituly v žilinskom drese a pobral sa do sveta. 22-ročný obranca zamieril vo februári 2008 do Petrohradu. Zenit sa o tri mesiace neskôr tešil z triumfu v pohári UEFA, pravda, na súpiske ešte bez Hubočana. V reprezentácii debutoval v roku 2006 pod vedením trénera Kociana a pozvánky prišli aj neskôr od jeho nástupcu Weissa, no vážnejšia šanca prebojovať sa do kádra tímu na MS 2010 nie. Pri troche futbalovej šťasteny mohlo byť curriculum vitae žilinského rodáka pestrejšie. Postup Kozákovej družiny na EURO 2016 našepkáva, že prichádza čas vyplniť v ňom biele miesta. O pôsobení v Rusku, ceste na európsky šampionát a nezlomnej túžbe zdolávať ďalšie futbalové méty sme hovorili s Tomášom Hubočanom.

Do Petrohradu ste odišli pred ôsmimi rokmi. Čakali ste, že by ste mohli v Rusku zotrvať tak dlho?

„Nikto nevie, čo ho na začiatku čaká. Kto mohol tušiť, že v dnešných časoch, keď hráči menia kluby v rýchlom slede, budem stále v Rusku? Šesť a pol roka som strávil v Petrohrade, kde som bol maximálne spokojný. Začiatky bolo ťažké, ale neskôr som pravidelne hrával, darilo sa mi. Po rokoch som prestúpil do Dinama Moskva a viem, že to bol správny krok.“

Predsa len, nelákalo vás okúsiť inú európsku súťaž?

„Až na konci prestupového obdobia mi klub oznámil, že tréner so mnou ďalej nepočíta. Záujem prejavilo moskovské Dinamo, veľa času na premýšľanie som nemal. Poznal som súťaž, jazyk, mentalitu ľudí v ruskom futbale, rozhodol som sa zostať.“

Je rozdiel medzi životom v Petrohrade a v Moskve?

„V Moskve pulzuje život rýchlejšie. Sú to krásne mestá, cítiť medzi nimi športovú rivalitu. Nemám problém žiť ani v jednom z nich. V Moskve sa cítím veľmi dobre, ale priznám sa, Petrohrad je môjmu srdcu bližší. Bolo to moje prvé pôsobisko v zahraničí, zažil som tam veľa pekného.“

Viete si predstaviť, že by ste v Rusku zostali natrvalo?

„Je pravdou, že s priateľkou sme sa na túto tému bavili. Pri návšteve Petrohradu ma premohla nostalgia, ale nič nie je definitívne rozhodnuté. Skôr si myslím, že sa vrátime domov na Slovensko. Premýšľali sme, debatovali, zatiaľ vyhráva Slovensko.“

Po zápase s Ukrajinou vás vyčkával pred kabínou bývalý spoluhráč, dnes už legenda ukrajinského futbalu Anatolij Timoščuk. Vymenili ste si dresy, na prvý pohľad bolo jasné, že sa stretli starí kamoši.

„Odohrali sme spolu niekoľko rokov v Zenite. V čase môjho príchodu bol ikonou klubu i národného tímu, fanúšikovia ho milovali. Často zostával so mnou po tréningoch, usmerňoval ma, bol mojím tútorom. Neskôr prestúpil do Bayernu a Kajratu Almaty, zostal mi výborný kamarát.“

V reprezentácii ste prvýkrát reprezentovali v decembri 2006 a nastupovali ste aj v ďalších zápasoch. Pevné miesto v základe ste si vybojovali až po MS 2010. Naskočili ste hneď v prvom zápase po šampionáte doma proti Chorvátsku a odvtedy vám patrí v obrannej formácii pevné miesto. Nemrzelo váš, že ste nedostali šancu zabojovať o miesto v kádri na svetový šampionát?

„Úspech na MS bol fantastický. Je pravda, že som absolvoval s mužstvom trojtýždňovú prípravu, no v záverečnej nominácii som svoje meno nenašiel. Možno som bol sklamaný, ale poznal som dôvod. V kvalifikácii som neodohral ani jeden zápas. Bolo to skôr povzbudenie a túžba raz si zahrať na veľkom turnaji. Teraz som blízko. Verím, že vo Francúzsku budem pri tom.“

Tri kvalifikácie v rade ste oporou národného tímu. V dvoch predošlých Slováci na postupové priečky nedosiahli, teraz ste udávali tón od začiatku. V čom tkvie prerod mužstva?

„V túžbe hráčov opäť zažiť atmosféru šampionátu. Vzomkli sme sa, súčasná generácia hráčov dospela, s príchodom trénera Kozáka sa zmenila atmosféra v tíme... Všetky ingrediencie sa spojili a my sme dokázali vybojovať postup.“

Ktorý krok na ceste do Francúzska bol najťažší?

„Vždy je dôležitý prvý zápas. My sme ho odohrali na Ukrajine. Pre nás to bol veľký otáznik. Nasledovalo Španielsko a fantastické víťazstvo. Z môjho pohľadu bol práve tento prvý dvojzápas najťažší. Mali sme výborný štart a úvodných šesť bodov nás posúvalo dopredu za ďalšími. Postupne sme stále viac verili vo vlastné schopnosti, s dobrými výsledkami prišla prajná atmosféra. V tých dvoch zápasoch sme sa chytili a už sme šancu z rúk nepustili.“

Vydýchli ste si však až po zápase v Luxembursku.

„Trošku sme si situáciu skomplikovali prehrou s Bieloruskom. Veľmi sme chceli osláviť postup doma. A zrazu vznikla nová situácia – čakal nás zápas, ktorý bolo treba vyhrať. Po záverečnom hvizde všetko zo mňa opadlo, cítil som veľkú úľavu a neskutočnú radosť.“

Pôsobíte vždy skromne, dobrosrdečne, pre niekoho možno trošku flegmaticky. Je to naozaj tak? Dokážete vnútorne naplno prežívať radosť z víťazstiev, či smútok z prehier?

„Neviem, či môže niekto okrem priateľky a najbližších celkom dobre posúdiť ako sa kedy správam. Ja sám si nemyslím, že som flegmatik. Od toho mám ďaleko. Niektoré veci ma dokážu rozhádzať, viem byť smutný. Vždy sa snažím naplno koncentrovať na svoju prácu, ktorou je futbal. Beriem veci ako sú a zároveň sa snažím vždy myslieť pozitívne.“

Nedávno ste vstúpili do „klubu tridsiatnikov“. V čom cítite zmenu?

„Keď som ako 22-ročný prestupoval do zahraničia, patril som v kabíne k najmladším. Teraz sa karta otočila. V tíme máme novú generáciu mladších hráčov. Človek časom dozrieva. V minulosti som mal šťastie na ľudí, ktorí ma v mladosti usmerňovali. Teraz je na mne, aby som prehovoril k mladším, ukázal im správny prístup. Samozrejme, s pribúdajúcim vekom vidím veci s väčším nadhľadom ako v začiatkoch.“

Viacerí hráči naznačili, že záverečný turnaj EURO 2016 by mohol byť pre nich ideálnou príležitosťou na rozlúčku s reprezentáciou. Ste v najlepších rokoch, isto to nebude váš prípad.

„Je pravda, že na mojom účte sú tri krížiky, ale nič to nemení na mojej túžbe bojovať o trofeje, usilovať o ďalšie účasti na šampionátoch. Nič také po najbližšom Eure neprichádza do úvahy.“

Napätia, očakávaní a debát o postupe bolo dosť. Blížiace sa dva prípravné duely so Švajčiarskom a Islandom sú príležitosťou stretnúť sa s fanúšikmi a doma osláviť postup.

„Presne tak. Čakajú nás kvalitné mužstvá, účastníci budúcoročných majstrovstiev Európy. Hráme doma, pred vlastným publikom, na najbližší zraz pocestujeme s prianím nech si to užije každý divák na tribúne a my všetci na ihrisku.“

S Islandom hráme v Žiline. Majú zápasy na štadióne MŠK pre vás stále punc výnimočnosti?

„Na tom sa nikdy nič nezmení. Tam som sa narodil, vyrastal, poznám priateľov a blízkych, ktorí chodia na zápasy. Myslím si, že v poslednom čase sa vyprofilovala na reprezentačných zápasoch perfektná atmosféra, verím, že ľudia prídu s nami osláviť postup.“

Nemohli ste byť pri víťazstve Zenitu v pohári UEFA, obišla vás aj nominácia na MS 2010. Znamená pre vás postup na EURO určitú satisfakciu za to, čo ste doteraz futbalu obetovali?

„Nech to nepôsobí neskromne, ale verím, že to nemusí skončiť iba týmto turnajom. Začína sa o sedem mesiacov, to vie byť dlhá doba... Dúfam, že budem môcť byť pri tom a nemusí to byť konečná ani pre mňa, ani pre spoluhráčov. Pravda, už nie som najmladší, ale EURO by mohlo byť len prvým z veľkých úspechov. Minimálne ďalšie tri, štyri roky by som rád zdolával ďalšie futbalové výzvy a méty.

Môžeme to chápať tak, že veríte v potenaciál tímu postupovať pravidelne na záverečné turnaje MS a ME?

„Určite je v schopnostiach tohto mužstva pokračovať v nasadenom tempe, udržať výkonnostnú latku vysoko a reálne sa biť o ďalšie šampionáty. Rok a pol sme hrali, bojovali, pracovali, bili sa o postup a ten prišiel. Máme hráčov, ktorí majú schopnosti aj vôľu urobiť to pre slovenský futbal zas. Verím, že krásny úspech v podobe postupu na EURO nebol posledný, minimálne v mojej mysli je túžba pokračovať ďalej.“

Vizitka Tomáša Hubočana: