Je výnimočný, má aj to, čo žiaden iný slovenský futbalista. Nečakanú myšlienku a schopnosť zrealizovať ju, v súbojoch jeden na jedného zvykne vyhrávať položením súpera na lopatky, má ťah na bránu, dokáže streliť gól po slalome medzi brániacimi hráčmi či strelou aj zo strednej vzdialenosti. Onedlho 26-ročný futbalista má už dostatok skúseností, zápasové štarty zbieral v anglickej, škótskej, španielskej, talianskej, gréckej lige, teraz pôsobí v katarskom klube Lekhwiya. Vladimír Weiss (patrí mu prívlastok najmladší, keďže reprezentami boli jeho straý otec aj otec).

Držíte už ľavou rukou, v ktorej bola zlomená kostička, vidličku pevne?

"Už áno, trvalo to však dlhšie, ako som si predstavoval. Ale som konečne fit, čo ma naozaj teší.”

Aj vy ste boli bezprostredne po zranení, koncom júla, optimistom, hovorili ste o pártýždňovej absencii, napokon z toho boli takmer dva mesiace. Našli ste na tej futbalovej nečinnosti aj niečo pozitívne?

"Keď som sa dozvedel, že ruka je zlomená, prvé, čo mi napadlo bola otázka, či stihnem reprezentačné zápasy? Po debate s doktormi som bol v pohode, povedali mi, že ruku netreba operovať a do šiestich týždňov by som mal byť fit. Ak by to tak bolo, stihol by som aj kvalifikačný dvojzápas Španielsko a Ukrajinu. Lenže po troch týždňoch, keď mi dali dole dlahu, sa ukázalo, že sa ruka nehojí tak, ako by mala. A operácia bola nutná. Vtedy som už vedel, že septembrové zápasy reprezentácie nestihnem. A verte mi, bol som z tej správy veľmi smutný. To sa mi akékoľvek pozitíva hľadali ťažko, hoci som sa snažil hovoriť si, že všetko zlé je na niečo dobré."

Chýbali ste teda v septembrovom kvalifikačnom dvojzápase proti Španielsku a Ukrajine, ako a kde ste oba duely sledovali?

"Doma v Katare, v televízii. Teda na internete. Hoci mi trvalo dlho, kým som ich tam našiel a prepojil počítač s telkou, ale nakoniec sa mi to podarilo... Nuž, nie som veľmi technický typ.:). Na tieto dva zápasy som sa tešil najviac, bolo pre mňa veľmi ťažké nebyť ich priamou súčasťou."

Ako vnímate zmenu atmosféry okolo reprezentačného mužstva? Domáce zápasy sú vypredané, z divákov sú opäť fanúšikovia.

"Myslím si, ze národný tím je opäť tam, kde bol pred pár rokmi. Od odchodu môjho otca od mužstva to nebolo ono, videli to asi všetci, čo sa do futbalu rozumejú. Príchodom trénera Kozaka a jeho realizačného tímu sa veľa vecí zmenilo. Hráme to, čo vieme a hlavne že držíme spolu, čo je najdôležitejšie. Vnímajú to aj ľudia, naši priaznivci, a preto sú na tribúnach opäť nielen diváci, ale zas fanúškovia, aj keď sa vždy nájde výnimka, ale aj to patrí k futbalu."

Aj tréner Kozák ocenil, že ste boli v stálom spojení s mužstvom. Kto bol v tých týždňoch futbalovej nečinnosti vaším informátorom o dianí v reprezentácii?

"Písal som si najmä s Robom Makom, napísal mi aj Martin Škrtel, veľa som komunikoval s trénerom Tarkovičom. Aj keď som bol fyzicky ďaleko, chcel som byť v stálom spojení s mužstvom."

Ako sa vám žije v Katare? Ste tam doma?

"Už sme sa s rodinou udomácnili. Manželka, aj deti sú v Katare naozaj veľmi šťastní, to je pre mňa mimoriadne dôležité."

Keď ste oznámili odchod z Európy do Kataru, zaznelo veľa pochybovačných názorov. Po vyše roku vášho pôsobenia v Lehkwyii môžete už smelo povedať, čo z nich sa naplnilo a čo nie?

"Každý má svoj názor, ja ho nikomu neberiem. Viem svoje a tí, ktorí poznali moju vtedajšiu situáciu v Pireu, by spravili to isté. Nechcem ísť do detailov, považujem to za moju osobnú vec. Pre mňa je najdôležitejšie podávať v Lekhwyii dobré výkony, pravidelne hravať a na zraz prísť vždy stopercentne pripravený."

Aká je teda katarská liga, akú úroveň má ázijská Liga majstrov, ktorú ste už hrali?

"V Katare veľmi ľudia na futbal nechodia, aj ked sledovanosť futbalu je tu veľká, každý náš zápas je v televízii, veľa ľudí sa o futbal zaujíma. Nuž, taká je mentalita domácich, futbal si radšej pozrú doma, hovorím, žiaľ pre nás, hráčov... Veľmi mi ľudia na tribúnach chýbajú, ale o to viac sa teším domov, na zápasy reprezentácie na vypredanom štadióne. Ázijská Liga majstrov je o niečom inom, teraz sme sa dostali do štvrťfinále, no v ňom sme nestačili na naozaj silný Al-Hilal. Takže to skúsime zasa o rok."

V jednom letnom rozhovore pre škótsky Herald Scotland ste spomínali na príjemné pôsobenie v Glasgowe Rangers a nevylúčili ste, že po naplnení kontraktu v Lehkwyii by ste sa tam možno aj vrátili. Boli to len „spoločenské“ reči alebo vás Ostrovy naozaj lákajú?

"V Glasgowe som prežil krásne chvíle, najmä futbalové. Zamiloval som si a už vždy budem milovať fanúšikov Rangers, sú to skvelí blázni, takých na tribúnach milujem. Môjmu otcovi som sľúbil, že sa raz do Európy vrátim, či to bude do Rangers alebo sa dohodneme s iným klubom, to sa uvidí."

Váš starý otec, Vladimír Weiss najstraší, hral na olympiáde v Tokiu 1964, váš otec, aj vy ste hrali na majstrovstvách sveta a tímy, v ktorých ste účinkovali, boli úspešné v roku 1990 aj 2010, ale na európskom šampionáte sa futbalista Weiss zatiaľ neobjavil. Zahráte si vo Francúzsku na budúci rok?

"Každý nás už vidí na šampionáte, ale všetci vieme, že posledný krok je najťažší a to nie je fráza. Máme však veľa skúseností, výborný kolektív a priznávam, sám si neviem predstaviť, že by sme sa do Francúzska nekvalifikovali. A keď už Slovensko bude účastníkom majstrovstiev Európy, bude len a len na mne, či vo Francúzsku budem hrať aj ja, alebo nie."

Už ste rozmýšľali, čo zo skúseností z Juhoafrickej republiky sa bude dať použiť počas Eura 2016?

"Ešte nie, naozaj. Najprv treba dotiahnuť kvalifikáciu, keď budeme mať vstupenku na šampionát v rukách, môžeme rozmýšľať..."

Aké mužstvo teraz máme?

"Osobne to cítim tak, ze odkedy som v reprezentácii, takéto silné mužstvo sme ešte nemali! Vytvoril sa výborný kolektív a v tíme vládne veľka pohoda. To sa ukazuje aj na našich výkonoch a výsledkoch. Skúsených doplnili mladí, ktorí majú pred sebou veľku budúcnosť. Verím im a verím, že v ďalších rokoch to budú práve oni, kto potiahne futbalové Slovensko, ako to dnes robia Škrtel a Hamšík. Teda, samozrejme až keď ja skončím...:)"

Pred piatimi rokmi ste patrili k najmladším členom kádra, dnes máte na konte 44 medzištátnych štartov, cítite zmenu vašej pozície v mužstve? A v čom ste iný vy?

"Moju pozíciu v mužstve zmenil tréner Kozák. Pri jeho predchodcoch, dvojici Griga – Hipp, som nedostával toľko šancí, koľko som si predstavoval. Samozrejme, snažil som sa to rešpektovať... Po zmene, keď sa vedenia mužstva ujal Ján Kozák, sa zmenilo to podstatné: od prvého zápasu mi dal dôveru, cítil som, že mi verí, to je pre hráča najdôležitejšie."

Aké to bolo, keď vás v mužstve viedol otec?

"Do nominácie som sa dostal pre veľa ľudí nečakane, v lete 2009. Cítil som veľký tlak a zodpovednosť, vedel som, že budem musieť zabrať, aby som v kádri zostal. Čo si budeme klamať, mnohí ma brali ako „trénerovho synáčika" a bolo pre nich ťažké prekusnúť, že som v reprezentácii dostal šancu. Po kvalifikačnom dvojzápase s Českom a Severným Írskom sa však nálada zmenila a všetko bolo inak. S odstupom času som si povedal, že to bola dobrá skúsenosť, ktorá mi dodala veľa sebavedomia do ďalšej kariéry."

"Máte pravdu, často sa pripomína vaše skvelé predstavenie v kvalifikačnom zápase v Severnom Írsku, mnohí ho považujú za váš najlepší výkon v reprezentácii. Vraciate sa k tomuto duelu, spomínate si naň často? Podľa vašich kritérií, odohrali ste ešte niekde aj lepších 90 minút?

"Tak na ten zápas nikdy nezabudnem! Vyšiel na jednotku mne, ale aj celému muzžstvu. Vedeli sme, že potom doma so Slovinskom nám stačí bod na postup. Všetci, čo sme to prežili, my hráči, tréneri, novinári, fanúšikovia sme sa však po prehre 0:2 dostali do inej situácie, komplikovanej – museli sme vyhrať v Poľsku. Ale asi to tak malo byť, aby kvalifikácia takto vygradovala, zápas v Chorzowe si každý futbalový Slovák pamätá. Takže či bol zápas so Severným Írskom môj najlepší, stopercentne neviem, ale určite si naň spomínam aj v širších súvislostiach. A patril medzi tie moje lepšie..."

"Keď sa rozprávate s otcom o futbale, je to už debata dvoch rovnocenných partnerov, alebo má stále navrch, lebo je starší, skúsenejší a múdrejší?

"Otec bude vždy pre mňa človek číslo jeden. Pochopiteľne, že som veľakrát s jeho názormi, napríklad na môj výkon, nesúhlasil, ale rešpektujem ich. Uz som aj ja otec, už dobre chápem, že rodič chce pre svoje dieťa len to najlepšie..."

Vizitka Vladimíra Weissa: