Lebo... Nuž, stalo sa v Bordeaux, v sektore, vyhradenom slovenským fanúšikom. Tým, ktorí prišli. Tým, ktorí predtým absolvovali akreditačný a kúpny proces so vstupenkami, čo bola miestami tortúra a to nehovoríme o cene za ne, lebo pre našinca to akokoľvek nie je lacný špás. Nejde totiž len o eurá za lístok, ale k tomu treba aj dopravu, pobyt, stravu, čas. Nazbieralo sa ich zo sedemtisíc, na naše slovenské pomery skutočne dosť.

Bolo ich vidieť, bolo ich cítiť, bolo ich počuť. Obsadili jednu časť štadióna, na jedného Slováka pripadali aj traja Walešania na opačnom konci a predsa sa naši nedali. Spievali hymnu, skandovali, povzbudzovali, dolievali chalanom na ihrisku silu, držali s nimi, keď prehrávali a boli s nimi, aj keď prehrali. Tlieskali po prehratom zápase. Kto to kedy na Slovebsku videl?! Že by náznak novej kultúry aj vo futbalovom fanúšikovstve?

Uznanlivo sa o nich vyjadril tréner Kozák, poďakovali im Hamšík, Duda, Škrtel, Ďurica a ďalší. Nariek tomu, že spravili v dobrej snahe aj detinskú chybu. Keď rozvíjali veľkú slovenskú vlajku, vytiahli ju opačne... A tak sa stalo, že znak bol hore nohami, že dvojkríž stál na hlave. Bolo to vidieť, aj v televízii. Hmmm, nie hlúposť, nie maličkosť, chyba. Stala sa. Kto robí, robí aj chyby.

Kto nerobí nič, môže sa pousmiať. Alebo sa môže posmievať. Každý podľa vlastnej nátury.

Takže aký sme národ? Niektorí z tých, čo v Bordeaux neboli, vytiahli vedrá posmechu. Tie s nadhľadom sú samozrejme akceptovateľné, vedieť si urobiť vtip aj sám zo seba či na úrovni z druhého, je znakom inteligencie, rozhľadu a – normálnosti. ”Pozrime sa na to inak – všetci, čo ste doma videli, že veľká vlajka na štadióne bola vytiahnutá opačne, prídite do Francúzska. A už sa tak nestane. Najlepšie už do Lille, nech nás tam je ešte viac. Stalo sa, ale namiesto pochvaly posmech?! Od súdneho človeka hádam nie,“ povedal koordinátor SFZ pre styk s fanúšikmi Marek Majerčák.

Hmmm, dá sa samozrejme tak i tak. Dá sa vysmievať, vylievať, biť sa do pŕs ako najväčší ultras fanúšik, ktorý s „tou zaplatenou bandou komparzistov od SFZ” nechce mať nič spoločného, vykrikovať, aká je to hanba. Kaliber si dnes, v dobe internetu, facebooku, twitteru a všetkých možných sociálnych sietí zvolí každý sám, napíše si prakticky, čo len on chce a môže sa tešiť, ako ”im to naložil.” Komu vlastne? Priaznivcom mužstva, ku ktorému sa hlási vlastne aj on? Hráčom, ktorí týmto priaznicom poďakovali? Futbalovému zväzu, ktorý si zaplatil neschopných komparzistov...?

Možno zbytočné premostenie na skvelý záver Gogoľvho Revízora: Čomu sa smejete? Sami sebe sa smejete...

Alebo možno nie zbytočný, možno niekto pochopí.