Pondelok je už „deň po”, osemfinále znamenalo pre náš tím konečnú. Jasné, teraz sa bude bezprostredne rozoberať zápas s Nemeckom, nepochybne ponúkol veľa tém na debaty a nielen tie pivné, veď v nich je často ukrytá pravda a podstata. Hlas ľudu, hlas boží, hovorilo sa už v starom Ríme a aj keď to vládcovia neradi počúvali, dejiny potvrdili, že je to tak.

Náš ľud futbalový sa do Lille vybral v menšom počte, ako tomu bolo predtým, v porovnaí so St. Etienne bolo v nedeľu výrazne menej našincov, ba vo fanzóne by ste ich takmer museli hľadať lupou. Absolútnu prevahu mali domáci, nahrnuli sa pred obrazovku, aby mohli sledovať svojich v boji s Írskom. A potom Nemci, samozrejme, jednak to nemali ďaleko a potom, neskrývajúc sebavedomie, dávali pocítiť, že toto je len taká medzizastávka na ceste do Paríža. Človek by im aj rád niečo povedal, lenže futbalová pravda leží na trávniku – zlom, či dobrom, to je jedno – a tá svoje posolstvo vyvjavila.

Paradoxnou skupinou, nie malou, boli vo fanzóne a aj v meste či v hoteloch Begičania. Majú to do Lille „cez kopec,” keďže ich „červení diabli” hrali osemfinále až v ďalekom Toulouse, vybrali sa za futbalom blízko k domovu. My sme tipovali niekoľko tisíc, organizátori upresnili, že im predali cez päťtisíc vstupeniek. V hoteli, kde sme bývali a kde sa ubytovala aj vzorka Belgičanov nám vysvetlili, ako romjýšľali: ”Majstrovstvá Európy sme sledovali u nás pred šestnástimi rokmi, bola to paráda. Teraz je to paráda zas, tak sme chceli byť pri tom, ale osud zahnal naše mužstvo na francúzsky juh. A na tento zápas v Lille sa dali vstupenky kúpiť. Keď milujete futbal, je vlastne jedno, kto hrá, samozrejme, vlastní sú vlastní, ale čo duel Nemecko – Slovensko nemôže potešiť?” Môže a – nepochybne aj niekoho potešil.

Nás nie, aj keď ako sa vyjadrili slovenskí policajti, ktorí spolu s domácimi dohliadali a boli viditeľní na Stade Pierre Mauroy, ”žiadne problémy.” Major, krstným menom Patrik, stručne okomentoval dianie v meste, pred štadióom i na štadióne: ”Slovákov nebolo veľa a tí, čo prišli, prišli na futbal. Boli usmiati, boli pokojní, boli priateľskí, ale tentoraz si ich Nemci veľmi nevšímali. Konflikty žiadne, príjemná robota,” zvyšní traja kolegovia prikyvovali. Táto časť futbalovej nedele nám vyšla.

Na rozdiel od fanúšikovskej várky, ktorá zažila v Lille zápas s Ruskom, osemfináloví návštevníci videli iný trávnik a otvorený štadión. Spomeňte si, vtedy organizátori pri hrozbe prietrže mračien avizovali - a aj splnili – zatiahnutie strechy. Tentoraz, hoci predpoveď zasa hlásila dážď, nechali štadión odkrytý. Nuž, neskorý jún v Lille je ako typický apríl u nás. Osemnsáť-dvadsať stupňov, počas dňa sa zatiahlo a zapršalo jeden, dva, tri... počkajte, porátam to. Sedemkrát, z toho tri razy naozaj dosť. Ale na zatiahnutie strechy to tentoraz bolo málo. Lebo ako hovoria zlé jazyky o Lille a okolí: tu neprší, tu leje.

A tak vznikla zaujímavá situácia, že fanshopy so suvenírmi, dresmi, loptami, odnazkmi, tričkami a všetkým ostatným, čo bolo na sklade, zívali prázdnotou. Teda nie doslova, ale trebárs v porovnaní s tým, ako boli tieto stánky obsypané v Lyone pri zápase Maďarsko – Portugalsko, to bolo ako deň a noc. Tam sa nedalo k pultu takmer prebiť a bolo jedno, či je hodinu pred zápasom alebo hodinu po ňom, tu v Lille dážď zahnal fanúšikov v predstihu na kryté tribúny, takže kto chvíľku počkal a prípadne i trošku zmokol, bez tlačenice si vybral... No veď to. Predsa len sa už prejavilo, že šampionát má za sebou prvú fázu, s veľkým počtom účastníkov a ich priaznivcov. Napríklad turnajové magnetky, farbisto znázorňujce mapu Francúzska, boli vo dvoch vypredané, maskot SuperVictor tu bol všade a v Lyone nikde...

Ono treba pre tú človečenskú trochu nostalgie, pre oživenie spomienok kúpiť, zabezepčiť si predmet, maličkosť, niečo, čo človeku bude pripomínať všetko toto tu. Majstrovstvá Európy vo Fracúzsku, historicky prvýkrát s účasťou Slovenska. Boli sme nielen divákmi, boli sme aktérmi. Spoznali sme na vlastnej koži, aké to je, hrať na takomto turnaji. Vedia to už hráči, vedia to tréneri, podporné tímy, novinári, fanúšikovia. A Francúzi zas vedia, že Slováci majú radi futbal, že prídu za svojimi hráčmi, či ich budú alebo nebudú volať sokoli, že vedia fandiť, že si tento turnaj užili.

Futbal na Eure nie sú len góly a body, ale aj nové zážitky a prežitky. Každý, kto tu bol, má zapísanú parádnu kapitolu, z ktorej bude možné kedykoľvek čerpať. Takže si hádam povieme všetci: stálo nám to za to!