Milujú ju vo všetkých francúzsky hovoriacich krajinách, v Kanade ju napríklad vylepšili v regióne Quebec, keď sa lúčil s tamojším klubom Nordiques Peter Šťastný. Na legendárnom štadióne Colisée sa všetci prítomní obliekli do bieleho, po zhasnutí svetiel zapálili zapaľovače a priestorom sa niesla nostalgická „Adieu...” akurát, že profesora nahradil „hockeyeur.” Parádna pocta, už aj preto, že v refréne sú slová „nikdy na vás nezabudneme...”

V pondelok popoludní síce tóny tejto pesničky vo Vichy nezneli, zato slová rozlúčky áno. Opakovane, takmer donekonečna – lúčil sa personál hotela Celestins, lúčili sa ochrankári, lúčili sa policajti, pridali sa ďalší – miestni, aj turisti, ktorí prišli do Vichy za kúpeľným pobytom.

Medzitým sa kopili debny s materiálom, množstvo všakovakých väčších i menších krabíc, objekty rozličných rozmerov, foremné i neforemné, ukladali sa batožiny, triedili sa kufre, tašky, jednoducho slovenská futbalová výprava sa po troch týždňoch na šampionáte chystala domov. Posledná noc bola krátka, z Lille do Vichy sa letelo a potom nájsť ten správny alogritmus, ako vydržať do odchodu, všetko nachystať a pobaliť, nič nezabudnúť a už si zhmotniť v mysli cestu za najbližšími, domov.

Čas krátili všakovaké úvahy. O tom, ako bolo... ”Bol som v Afrike pred šiestimi rokmi,” Peter Pekarík uvažoval nahlas. „Vichy bolo iné, Vichy mám zablené v krajšom papieri”, usmial sa a na zranený nos v tej chvíli ani nepomyslel. Na tvári už len nepatrný šmuh, v pamäti spomienky, že ”bolo to tu milé. Lepšie, vo všetkom lepšie ako vtedy v Pretorii. Ľudia, nálada, vari aj futbal.” Hmmm, ale keď už dopadlo osemfinále ME, ako dopadlo, tešíme sa domov. To nepovedal, nemusel, to mal napísané na tvári.

Stano Šesták mal jasno – s ukončením slovenskej púte na Eure končí v reprezentačnom drese. ”Som šťastný a hrdý, že som dvanásť rokov mohol reprezentovať Slovensko," povedal. Na konte má 66 zápisov v národnom tíme. ”Nádherné číslo. Ďakujem trénerovi Kozákovi, že mi umožnil takúto rozlúčku s reprezentáciou." Česi mali Šmicera, ktorý bol symbolo šťastia celého tímu v jeho hráčskej ére, my sme mali takú postavu v Šestákovi. Nosil nášmu reprezentačnému futbalu šťastie, teraz musí po ňom prebať štafetu niekto iný, Stano odišiel do reprezeentačnej histórie so vztýčenou hlavou, navždy minimálne ako ten, kto vystrieľal úspešnú kvalifikáciu MS 2010.

Možno napokon nebude sám, kto uvoľní miesto iným... Tu a na tomto mieste nebudeme špekulovať, ale šampionáty, turnaje na takejto úrovni, sú vhodným priestorom na odchod z veľkej scény (netýka sa len nás).

Takže lúčenie. Obyvatelia mesta Vichy dávali jasne najavo, že odchádzajú „ich Slováci.” Na webstránke magistrátu bol od rána 27. júna tento text: Merci à l'équipe de Slovaquie d'avoir choisi Vichy pour terrain d'entraînement. Merci à Marek Hamšík et à ses coéquipiers. Félicitations pour leur parcours et leur belle qualification en 8ème de finale pour leur première participation à l'Euro (Vďaka slovenskému tímu, že si vybral Vichy za miesto pobytu. Vďaka Marekovi Hamšíkovi a jeho spoluhráčom. Gratulujeme k výkonom a ich osemfinálovej účasti pri ich prvej účasti na Eure).

Aj my sa lúčime: merci, Vichy. Ďakujeme, Vichy.

A adieu...