Výsledok prvého zápasu, v ktorom zverenci trénera Malatinského zvíťazili 6:0, predurčil leitmotív druhého vzájomného duelu macedónskej a slovenskej osmenástky. Z pohľadu domácich otázka znela – čo sa dá urobiť v priebehu dvoch dní, aby sa prehra neopakovala? Núka sa oodpoveď - zabetónovať obranu, vyrážať do brejkov a ustrážiť päťgólového Vestenického. Macedónci zvolili kreatívnejšie riešenie.

Prehrať video

Prvým neštandardným krokom bola nominácia až dvadsiatich hráčov na predzápasovú súpisku a prosba (žiadosť) macedónskej strany o možnosť striedať až osem hráčov v poli. S dovetkom, že donominovaná dvojica nastúpi v závere, symbolicky, na posledných päť minút. Na prvý pohľad sympatická myšlienka, motivovať dvojicu talentovaných mladíkov reprezentačným štartom. Ako sa ukázalo v samotnom zápase, nebola to až tak nevinná myšlienka. Po prvom polčase, ktorý naše mužstvo napriek tolerovanej tvrdosti niekedy až za hranicou dovoleného vyhralo 1:0, sa donominácia ďalších dvoch hráčov prestala javiť ako projekt "daj šancu nováčikovi". Na ihrisku sa objavil Sulejmanov. Vystriedal kapitána a sám si kapitánsku pásku prevzal. Už pohľad na urastenú postavu vnášal pochybnosti o tom, že nastúpil osemnásťročný talent. Páni, veď to bola postava kapitána skôr macedónskej dvadsaťjednotky... asi tak spred dvoch rokov. Apropo, prečo vlastne nehral už v prvom zápase?

Kým niektorí po prvom polčase niečo tušili, tréner Malatinský bol o krok vpredu. V polčasovej prestávke udelil generálske pokyny a nadopoval hráčov neuveriteľnou odolnosťou. Mal dobrého tušáka. Tolerovaná tvrdosť prerástla na ihrisku od úvodného hvizdu druhého polčasu do pravej nefalšovanej honby na mladých Slovákov v modrých dresoch. Akýkoľvek kontakt, v ktorom padá na zem hráč v červenom, je považovaný za faul. Únik Vlčeka po pravej strane zastavuje nedovolene hráč Macedónska. Hvizd rozhodcu... ale jeho ruky ukazujú opäť iba smerom k Vencelovej bránke. Polovica našich chlapcov sa chytá za hlavu, druhá si pretiera oči, Kubo Hromada prosí o vysvetlenie. Tréner tíši z lavičky vášne. "Kubo, niečo sme si v kabíne povedali...". Nebolo to karhanie ani napomínanie. Skôr povzbudenie a pripomenutie nesnažiť sa ovplyvniť veci, ktoré sa ovplyvniť nedajú.

V tej chvíli som na tribúne pochopil, že prísna penalta v prvom polčase by zniesla iný prívlastok. Že oči mám v poriadku, keď som videl loptu prejsť bez dotyku Vencela za čiaru a dá sa dedukovať, čo sa snažil po zlikvidovanej penalte naznačiť dvihnutou zástavkou asistent rozhodcu. Ešteže bol stav v tej chvíli 0:0 a hlavný nespozoroval prianie asistenta penaltu konzultovať – v preklade, tipujem, opakovať.

Teraz už bolo všetko jasné. Všetko, všetci a akokoľvek proti jedenástim (od 65. minúty desiatim) modrým. Každý pozná z rozprávok pocity, kedy je konforontované dobro so zlom. Niečo, čo nespravodlivým spôsobom marí a rúca snahu toho poctivého a bezbranného. Ten pocit, kedy sa vo vás ozve súcit s tým slabším a žasnete nad tým, s akým odhodlaním bojuje, aj keď je mu očividne krivdené. Tak som sa cítil na tribúne a obdivoval, čo všetko dokážu absorbovať adrenalínom nabudené psychické sústavy mladých hráčov. Predpokladám, že počas ich krátkej kariéry nikdy predtým neboli vystavené tak enormnému preťaženiu. Keby bola niekde skrytá kamera a tím psychológov by robil výskum s názvom "Kedy povolia nervy mladému futbalistovi", rozumel by som tomu lepšie.

Keď domáci hráč potom sklzom s nohou na úrovni kolena atakoval Čmelíka, už to prakticky nebolo o futbale. Sám tréner sa musel zľaknúť o kariéru mladého Žilinčana. O chvíľu už bol potrestaný aj on. Našiel si miesto na tribúne pri mne a na displeji kamery sledoval zostávajúci čas. "Dá sa to vlastne vydržať?”, pýtal sa.

Zmocnili sa ma všetky tie "babské" pocity… Tisli sa mi slzy do očí, keď som videl ako Čmelík bojuje o každú loptu, Matejka atakuje z evidentne posledných síl domácu obranu, chlapci padajú po tvrdých stretoch a tíšia svoje vnútro chytaním sa za hlavu po fauloch, v ktorých ich rozhodca trestá snáď aj za atakovanie tieňom. Vestenického hráč číslo štyri doslova prstami štípe ako v škôlke a Vesťo škrípe zubami, aby sa neuchýlil k žiadnej odplate. Sám vie, čo by to v tomto prípade mohlo znamenať.

Tréner pobehoval na tribúne ako tiger v klietke a hypnotizoval časomieru na displeji kamery. Nastavený čas a my stále vyhrávame 1:0. Už len pár sekúnd. Lopta letí do šestnástky, súboj, hráč v úctivej vzdialenosti od Zázrivca padá – a rozhodca ukazuje na biely bod - penalta. Márnosť nad márnosť... Keď to nejde, tak to nejde. Realizačný tím dáva pokyn náhradníkom na odchod do kabín v snahe vypratať po záverečnom hvizde plochu a stratiť sa čo najrýchlejšie vo "svojom dome". Hráči na ihrisku nainfikovaní železnou disciplínou schádzajú frustrovaní bez prejavov emócií tiež. "Nie," kričí prichádzajúci tréner Malatinský a v zárodku hasí nedorozumenie. Hráči bez zaváhania menia smer o 180 stupňov a kráčajú naspäť. "Šaňo, veríme ti", zaznelo silným hlasom z ihriska. Loptu si stavia kapitán s číslom dvadsať. Rozbieha sa, strela, Vencel vyráža - na dorážku však nestačil. 1:1, koniec.

Výška skóre z prvého zápasu prekvapila každého. V druhom stretnutí vyhralo naše mužstvo ešte vyšším rozdielom. Aj vo futbale existujú vyššie princípy nad úrovňou samotného výsledku. Bití, ukrivedení a futbalovo pošľapaní - ale nezdolaní. Verte či neverte – vyhrali sme 1:1. Klobúk dolu chlapci. Dobro došli!